Predpokladajme, že chcete niekomu vysvetliť rozdiel medzi chuťou bieleho a červeného vína. Môže sa vám to zdať celkom jednoduché.

Vám je tento rozdiel veľmi dobre známy; prečo by teda nemalo byť jednoduché objasniť to niekomu inému?

Jednako však zistíte, že vysvetliť tento chuťový rozdiel slovami je veľmi ťažké. Pravdepodobne aj skončíte slovami: „Či veríte, či nie, neviem vám to vysvetliť. Napite sa červeného vína, potom bieleho, a rozdiel spoznáte sami.“

Nájsť vhodné slová na vysvetlenie najzložitejšieho stroja vám nepôsobí nijaké ťažkosti, ale opísať jednoduchý chuťový zážitok slovami sa zdá byť nad vaše sily.

Nestretávame sa s rovnakými ťažkosťami, keď sa pokúšame vysvetliť citový zážitok?

Predstavme si napríklad náladu, pri ktorej sa cítite opustený, osamotený, svet sa vám zdá šedivý, akýsi nepriateľský, aj keď nejde o skutočné nebezpečenstvo. Túto náladu chcete opísať svojmu priateľovi, ale zasa akosi nenachádzate slová a cítite, že vaše slová primerane nevystihujú rôzne odtiene tejto nálady. Nasledujúcu noc máte sen. Nachádzate sa na okraji veľkého mesta práve pred svitaním; ulice sú prázdne — vidno len voz s mliekom — domy sú akési úbohé, všetko okolo je známe, a neviete, ako sa dostať do známych štvrtí, kde sa cítite doma.

Keď sa po prebudení rozpamätáte na sen, zistíte, že pocity z vášho sna presne vyjadrujú pocity stratenosti a šedivosti, ktorú ste sa deň predtým pokúšali opísať svojmu priateľovi. A je to len jediný obraz, ktorý ste zazreli na necelú sekundu. Jednako tento obraz obsahuje živší a vernejší opis, ako by ste boli dosiahli siahodlhými rečami. Obraz vo sne je symbol čohosi, čo ste cítili.

Čo je vlastne symbol?

Symbol sa často definuje ako, „niečo, čo zastupuje voľačo iné“. Táto definícia nás akosi neuspokojuje. Stáva sa však zaujímavejšou, ak sa zaoberáme symbolmi, ktoré sú zmyslovými vyjadreniami videnia, počutia, chuti, hmatu a ktoré zastupujú „niečo iné“; tým iným je vnútorný zážitok, cit alebo myšlienka.

Symbol takéhoto druhu je čosi mimo nás samých,ale to, čo symbol predstavuje, je niečo v nás samých. Symbolický jazyk je jazyk, ktorým vyjadrujeme vnútorný zážitok tak, ako keby išlo o zmyslový zážitok, ako keby išlo o niečo, čo sme spravili alebo čo sa nám v reálnom svete vecí stalo. Pri symbolickom jazyku je vonkajší svet symbolom sveta vnútorného, symbolom našej duše a mysle.

Ak definujeme symbol ako „niečo, čo zastupuje voľačo iné“, narazíme na zásadnú otázku: Aký je špecifický vzťah medzi symbolom a medzi tým, čo symbol predstavuje? 

Pri odpovedi na túto otázku môžeme rozlišovať tri druhy symbolov: konvenčný, náhodný a univerzálny. Ukazuje sa nám, že len posledné dva druhy symbolov vyjadrujú vnútorné zážitky tak, ako keby išlo o zmyslovú skúsenosť; len tieto dva druhy obsahujú prvky symbolického jazyka.

Konvenčný symbol je zo všetkých troch najznámejší, keďže ho používame v každodennej reči. Ak vidíme alebo počujeme slovo „stôl“, tak hlásky S-T-Ô-L naozaj zastupujú voľačo iné. Zastupujú ten skutočný stôl, ktorý vidíme, ktorý používame a môžeme ohmatať. Aký je súvis medzi slovom „stôl“ a vecou stôl?

Je tu nejaký bezprostredný vzťah?

Zrejme nie. Stôl ako vec nijako nesúvisí so zvukom tohto slova a dané slovo symbolizuje danú vec len na základe dohody, konvencie nazývať práve tento predmet týmto názvom. Tomuto súvisu sa učíme od detstva opakovanou skúsenosťou počuť názov danej veci, až sa utvorí taká trvalá asociácia, že pri hľadaní správneho pomenovania nemusíme premýšľať. Sú však aj slová, kde takáto asociácia nie je len konvenčná.

Keď napríklad povieme „fuj“, vyrážame zúženými perami vzduch. Je to prejav odporu, na ktorom majú svoj podiel aj ústa. Rýchlym vytlačením vzduchu vyjadrujeme svoj úmysel vyhnať niečo, vytlačiť to zo svojho okruhu; ústa to napodobňujú. V tomto a aj v iných prípadoch súvisí symbol inherentne s citom, ktorý vyjadruje. Aj keď pripustíme, že spočiatku mnohé ak nie všetky — slová mali svoj pôvod v takomto inherentnom vzťahu medzi symbolom a tým, čo symbol vyjadruje, predsa len pri učení sa jazyka nemá už väčšina slov pre nás takýto význam.

Slová nie sú jediným príkladom konvenčných symbolov, aj keď sú najčastejšie a najznámejšie. Konvenčnými symbolmi môžu byť aj obrázky.

Napríklad zástava môže zastupovať tú-ktorú krajinu, a jednako medzi špecifickými farbami a krajinou, ktorú zastupujú, nie je nijaký súvis.

Farby sa prijali ako označenie určitej krajiny a zrakový dojem zástavy si opäť do pojmu danej krajiny prekladáme len na konvenčnom základe. Niektoré obrázkové symboly nemajú len čisto konvenčný charakter. Vezmime si napríklad kríž. Kríž môže byť iba konvenčným symbolom kresťanstva a v tomto ohľade sa nijako nelíši od zástavy.

Ale špecifický obsah symbolu kríža sa vzťahuje na Kristovu smrť, alebo abstraktnejšie, na vzájomné prenikanie materiálnej a duchovnej roviny. Tým sa vzťah medzi symbolom a symbolizovaným dostáva nad úroveň iba konvenčných symbolov. Od konvenčného symbolu sa líši náhodný symbol, i keď oba majú jedno spoločné: medzi symbolom a tým, čo symbol predstavuje, nie je nijaký vnútorný vzťah.

Povedzme, že niekto mal v istom meste skľučujúci zážitok; keď počuje meno tohto mesta, ľahko ho bude spájať so skľučujúcou náladou práve tak, ako by ho pri radostnom zážitku spájal s náladou plnou radosti.

V povahe mesta zrejme nie je nič také, čo by bolo či už smutné, alebo radostné. Symbolom nálady sa mesto stáva len ako dôsledok určitého individuálneho zážitku.

Rovnaká reakcia by sa mohla vyskytnúť v súvislosti s domom, ulicou, určitými šatami, určitou situáciou alebo s čímkoľvek, čo kedysi súviselo s určitou náhodou. Môže sa nám napríklad snívať, že sme v určitom meste. Vo sne nijako nemusíme cítiť, že k mestu sa viaže určitá nálada; vidíme iba ulicu alebo dokonca len názov mesta.

Skúmame, prečo sa nám snívalo práve o tomto meste, a môžeme zistiť, že sme zaspali v nálade, ktorú verne symbolizuje práve toto mesto. Obraz vo sne odzrkadľuje túto náladu; mesto „zastupuje“ náladu, ktorú sme tam voľakedy mali. Súvis medzi symbolom a symbolizovaným zážitkom je tu úplne náhodný.

V protiklade ku konvenčnému symbolu náhodný symbol nemôže nik pochopiť bez toho, aby sme sami neobjasnili súvis medzi symbolom a udalosťami.

Preto náhodné symboly sa zriedka používajú v mýtoch, rozprávkach alebo umeleckých prácach písaných symbolickým jazykom; ak totiž autor každý použitý symbol podrobne nekomentuje, symbol nám nič nehovorí. V snoch sa však náhodné symboly vyskytujú často a neskôr ešte objasním, akou metódou sa dajú pochopiť.

Univerzálny symbol je charakterizovaný vnútorným vzťahom medzi symbolom a tým, čo symbol predstavuje. Jeden príklad sme už uviedli, a to o úsvite na okraji mesta. Zmyslový zážitok opusteného, neznámeho a biedneho
prostredia naozaj bezprostredne súvisí s náladou, prejavujúcou sa pocitom stratenosti a úzkosti. Pritom je isté, že keby sme nikdy neboli bývali na okraji mesta, nemohli by sme tento symbol použiť, práve tak ako slovo „stôl“ by nemalo význam, keby sme stôl neboli nikdy videli. Tento symbol má význam len pre obyvateľov miest a je bezvýznamný pre príslušníkov kultúr, ktoré nijaké veľkomestá nemajú.

Mnohé iné univerzálne symboly sú však súčasťou skúsenosti každej ľudskej bytosti. Uveďme napríklad symbol ohňa. Oheň v krbe nás uchvacuje niektorými vlastnosťami. Predovšetkým svojou živosťou. Neustále sa mení, stále je v pohybe, a predsa je v ňom stálosť. Zostáva ten istý aj napriek tomu, že je stále iný. Pôsobí na nás silou, energiou, pôvabom i ľahkosťou. Ako keby neustále tancoval a mal nevyčerpateľnú zásobu energie. Keď používame ako symbol oheň, opisujeme vnútorný zážitok charakterizovaný tými istými prvkami, ktoré v našej zmyslovej skúsenosti oheň vytvára; pociťujeme energiu, ľahkosť, pohyb, vznešenosť, veselosť, pričom raz prevláda jeden, inokedy iný z týchto prvkov.

Podobný, ale len do určitej miery, je symbol vody, či už je to oceán alebo dravý prúd. Tu sa tiež prelína zmena a stálosť, neustály pohyb, a napriek tomu nemennosť. Tiež cítime živosť, kontinuitu a energiu. Je tu však rozdiel; kým oheň pripomína dobrodružstvo, rýchlosť, vzrušenie, voda vyvoláva pocit pokojnosti, pomalosti a stálosti.

Oheň obsahuje prvok prekvapenia, voda prvok predvídavosti.

Voda symbolizuje aj živosť, ale táto živosť je „ťažkopádnejšia“, „pomalšia“, viac upokojuje, ako vzrušuje. Nijako neprekvapuje, že jav fyzického sveta môže primerane vyjadriť vnútorný zážitok, že svet vecí môže byť symbolom neskutočného sveta.

Všetci vieme, že naše telo vyjadruje stav našej mysle. Pri rozčúlení nám stúpa do hlavy krv, pri strachu zasa bledneme; pri hneve sa ním rozbúcha srdce a pri šťastí má celé telo celkom iný tonus ako pri smútku.

Svoje – nálady prejavujeme mimikou a svoj postoj a city často takými presnými pohybmi a gestami, že ľuďom o nás hovoria viac ako naše slová.

Telo je naozaj symbolom duše, a nie jej alegóriou.

Hlboký a pôvodný cit, ba aj každá precítená myšlienka sa odzrkadľuje v celom našom organizme. Ten istý vzťah medzi duševným a telesným zážitkom nachádzame aj pri univerzálnych symboloch. Niektoré fyzické javy už svojou vlastnou povahou naznačujú niektoré citové a rozumové zážitky, a tak citovú skúsenosť vyjadrujeme aj jazykom fyzickej skúsenosti, t. j. symbolicky.

Univerzálny symbol je jediný, pri ktorom vzťah medzi symbolom a tým, čo symbol označuje, nie je náhodný, ale vnútorný.

Tento vzťah spočíva v príbuznosti medzi citom alebo myšlienkou na jednej strane a zmyslovo skúsenosťou na strane druhej. Univerzálnym ho nazývame preto, lebo je spoločný všetkým ľuďom. Celkom opačne je to nielen pri náhodnom symbole, ktorý už svojou povahou má osobný charakter, ale aj pri konvenčnom symbole, ktorý platí len pre skupinu ľudí uznávajúcich tú istú konvenciu. Univerzálny symbol spočíva vo vlastnostiach nášho tela, našich zmyslov alebo rozumu, ktoré sú spoločné všetkým ľuďom a neobmedzujú sa prelo Ion na jednotlivcov alebo špecifické skupiny. Jazyk univerzálneho symbolu je naozaj jediný spoločný výrazový prostriedok, ktorý si ľudský rod vytvoril; tento jazyk ľudstvo zabudlo, keď sa mu podarilo vyvinúť univerzálny konvenčný jazyk. Ak chceme vysvetliť univerzálny charakter symbolov, nemusíme uvádzať princíp generačného odkazu.

Každá ľudská bytosť, ktorá má s ostatným ľudstvom spoločné základné črty telesného a duševného vybavenia, je schopná chápať symbolický jazyk a hovoriť ním, lebo tento jazyk spočíva práve na týchto spoločných črtách.

Ako sa nemusíme učiť plakať pri smútku, očervenieť pri hneve, tak sa nemusíme učiť ani symbolický jazyk,.; A ak sa tieto reakcie neobmedzujú na nijakú osobitnú rasu alebo skupinu ľudí, tak sa ani symbolický jazyk neobmedzuje na nejakú izolovanú časť ľudstva.

Svedčí o tom skutočnosť, že symbolický jazyk použitý v mýtoch a snoch možno zistiť vo všetkých kultúrach, a to tak v tzv. primitívnych, ako aj vo vysoko rozvinutých kultúrach, napríklad Egypta alebo Grécka. Symboly týchto rôznych kultúr sú si okrem toho prekvapujúco podobné, pretože všetky možno odvodiť zo základných zmyslových a citových zážitkov, ktoré sú spoločné ľuďom všetkých kultúr.

Ďalšie dôkazy o tom nachádzame aj v nedávnych experimentoch, v ktorých ľudia bez znalosti teórie výkladu snov boli v hypnóze schopní bez ťažkostí interpretovať symboliku svojich snov.

Keď ich po skončení hypnotického stavu požiadali o výklad tých istých snov, prekvapene odpovedali: „Nemá to nijaký význam, je to nezmysel.“ Predchádzajúce tvrdenie si však vyžaduje upresne- nie. Niektoré symboly sa čo do významu odlišujú podľa rozdielov ich skutočného ponímania v rôznych kultúrach.

Funkcia, a teda aj význam slnka je napríklad v severských krajinách iný ako v trópoch. Na severe, kde je dosť vody, závisí všetok život od dostatku slnečnej
energie. Slnko je ochrannou, životodarnou silou, je teplom i láskou. Na Blízkom východe, kde je slnečná páľava oveľa silnejšia, je slnko nebezpečnou, ba až hrozivou silou, pred ktorou sa človek musí chrániť; zdrojom všetkého života a hlavnou podmienkou rastu je tu však voda. Možno teda hovoriť akoby o dialek-
toch univerzálneho symbolického jazyka, vytváraných rozdielmi prírodných podmienok, ktoré spôsobujú, že určité symboly majú v rôznych častiach krajiny odlišné významy.

Od týchto „symbolických dialektov“ sa odlišuje skutočnosť, že mnohé symboly majú viacero významov, a to v dôsledku odlišných druhov skúseností, na ktoré sa jeden a ten istý prírodný jav viaže.

Uveďme ako príklad zasa symbol ohňa. Oheň v kozube je pre nás zdrojom pôžitku a pohodlia, vyvoláva pocit živosti, tepla a spokojnosti. Ak však vidíme horieť budovu alebo les, prežívame strach a hrôzu a uvedomujeme si bezmocnosť človeka voči prírodným živlom. Oheň teda môže byť symbolom vnútorného oživenia a šťastia, ale aj strachu, bezmocnosti alebo vlastných deštrukčných sklonov.

To isté platí aj pre symbol vody. Voda môže byť strašnou ničivou silou, ak ju rozbúri víchor alebo ak sa preleje cez brehy. Môže byť teda práve tak symbolickým vyjadrením hrôzy a zmätku, ako aj pokoja a pohodlia.

Ďalším príkladom toho istého princípu je symbol údolia. Údolieuzavreté vrchmi, môže vyvolávať pocit istoty a pohodlia, pocit ochrany pred všetkými vonkajšími nebezpečenstvami. Ale vrchy, obopínajúce údolie, môžu predstavovať aj väzenské múry, ktoré nám zabraňujú opustiť údolie; údolie sa môže stať symbolom izolácie.

Vymedziť špecifický význam symbolu v danej situácii možno len na základe celkového kontextu a s ohľadom na prevládajúce skúsenosti osoby, ktorá symbol používa.

Viac v knihe Erich-Fromm-—-Sny-a-mýty

Reklamy