Vnímanie je odrazom predmetov a javov reálneho sveta, ktoré pôsobia v daný moment na naše zmyslové orgány.
Vnímanie v sebe zhŕňa pocity a z druhej strany sa na nich zakladá. Ako už vieme, pocit je bezprostredným odrazom jednotlivých vlastností predmetov alebo javov (farba, chlad, tvar, chuť atď.), kým vnem je bezprostredným odrazom rôznych vlastností v ich vzájomných vzťahoch.
Vnem je vždy viac alebo menej zložitý obraz predmetu ako celku. Napr. pri vnímaní červenej ruže nedostávame len oddelené, izolované zrakové a čuchové pocity, ale ich zložité zoskupenie v jedinom obraze ruže s príslušnou farbou, tvarom, vôňou.
Dostávame sa tak k prvému charakteristickému znaku vnímania:
1. Naše vnímanie je predmetné.
Treba poznamenať, že naše vnímanie je vždy do istej miery doplnené našimi vedomosťami, minulou skúsenosťou. Bez opory na minulú skúsenosť by sme nemohli vnímať predmety. To, čo nijako nie je späté alebo doplnené s našimi vedomosťami (skúsenosťami), vnímame ako čosi, čo nemôžeme zaradiť do nijakej kategórie predmetov. Je však zrejmé, že skúsenosti a vedomosti sú u rôznych ľudí rôzne, a preto zrejme aj vnímanie bude do istej miery rôzne.
Dostávame sa k druhému charakteristickému znaku vnímania.
2. Vnímanie má individuálny charakter.
Rovnako ako pocit je i vnem subjektívnym odrazom objektívneho sveta. Ako si však overíme správnosť nášho vnímania? Jediným kritériom je tu prax, pričom prax spoločenská. Prax je súčasne i základom vnímania.
3. Treťou charakteristikou vnímania je jeho celistvosť.
Čo to znamená? Objekt vnímania je akýsi komplexný podnet, ktorý má rôzne vlastnosti a časti. Každý taký podnet vnímame ako celok. Komponenty tohto celku môžu pôsobiť na jeden analyzátor alebo na rôzne analyzátory (napr. vnímanie zvukového filmu).
Komponenty predmetu sú zvyčajne natoľko medzi sebou späté, že jediný zložitý obraz predmetu vzniká dokonca aj vtedy, ak na nás pôsobia iba niektoré jednotlivé vlastnosti alebo časti predmetu (zamat, mramor).
Celistvosť vnímania znamená nielen to, že sa predmety vnímajú v rôznorodosti ich vlastností a častí, ale aj v tom, že vlastnosti a časti predmetov a javov sa vnímajú v určitom vzťahu medzi sebou. Z tých istých častí možno zostaviť rôzne celky, ak budú v rôznom vzťahu medzi sebou. Z tých istých tónov je možné vytvoriť rôzne melódie v závislosti od toho, v akom zoskupení, poradí ich dávame.
4. Naše ľudské vnímanie tesne súvisí s rečou.
Ak vnímame predmety a javy okolitého sveta, vždy ich pomenúvame slovom, vyslovujeme nejaké súdy o nich, a to je spojitosť s rečou. Vo vnímaní slovo hrá dôležitú úlohu. Niekedy predmet natoľko súvisí s rečou. so svojím označením, že ich nemožno oddeliť. Pôvodne fylogeneticky vznikali slová tak, že ich zvuková stránka do istej miery „kopírovala“ označovaný predmet. Dodnes sa niektoré také slová uchovali (napr. šumenie, kde v tom „š“ priamo príslušná zvuk počuť).
5. Výberový charakter. Nevnímame všetko, ale vyberáme si.
To je práve ďalšou charakteristikou vnímania. Vyberanie má tak objektívne, ako aj subjektívne príčiny. K objektívnym patria osobitosti samotných predmetov, podnetov (ich sila, pohyblivosť, kontrast), rovnako ako aj osobitosti vonkajších podmienok, v ktorých predmet vnímame (osvetlenie, vzdialenosť, pozadie). K subjektívnym príčinám patrí predovšetkým náš vzťah k danému predmetu alebo javu, jeho význam pre nás, súvislosť s našimi záujmami, náš momentálny psychický stav atď.
Ten istý predmet možno dokonca vnímať rozlične v závislosti od toho, akú úlohu máme pred sebou. Tým sa vysvetľuje fakt, že nejasné sú obrazy mnohých takých predmetov, s ktorými sa denne stretávame, ale ciele našej činnosti si nevyžadujú ich presné vnímanie (čo je zobrazené na stokorunáčke?). Poznámka (každý človek postrehne iné prvky – tu vidíme ten výberový charakter)
6. Konštantnosť vnímania
– znamená to, že predmety vnímame také, aké sú a nie také, aké sa nám momentálne javia. Príklady – biely sneh podvečer, čierne uhlie za jasného svetla, kruhový tanier pri jedle atď.
Vnímanie priestoru:
Ako zvláštny druh našich vnemových skúseností treba uviesť vnímanie priestoru. Ide predovšetkým o vnímanie hĺbky, t.j. vnímanie predmetov vo vzdialenosti, v ktorej sa nachádzajú od pozorovateľa a od seba navzájom. Na tomto jave sa zúčastňujú jednak faktory fyziologické a jednak psychologické (skúsenostné).
Fyziologické faktory:
1. Akomodácia šošovky.
V normálnom stave je šošovka namierená do nekonečna, najlepšie vidí predmety vzdialené, je plochá.
Pri pozorovaní blízkych predmetov sa rozširuje, stáva sa vypuklou. Vytvorí sa spojenie medzi určitou vzdialenosťou a uspôsobením šošovky, takže každá vzdialenosť má ako dôsledok svalovej činnosti (v dôsledku ktorej dôjde k akomodácii) svoj miestny znak v mozgu, čo má nesporne vplyv na videnie hĺbky.
Predpokladá sa však, že význam akomodácie je len pre menšie vzdialenosti (2 – 15 m).
2. Veľkosť sietnicových obrazov.
Čím je predmet vzdialenejší, tým je jeho obraz na sietnici menší a tým je menší zorný uhol. Menší alebo vzdialenejší predmet podráždi menšiu plochu na sietnici, čo môže byť faktorom, ovplyvňujúcim vnímanie hĺbky.
3. Konvergencia.
Keď sa predmet nachádza vo veľkej vzdialenosti, línie jeho fixácie obidvoma očami sú rovnobežné. Ak sa však predmet nachádza blízko, vtedy sú oči pozorovateľa koordinované tak, že línie fixácie pohľadu (očných osí) sa zbiehajú na predmete. Konvergencia môže byť znakom vzdialenosti predmetov.
Veľký stupeň konvergencie môže vyvolať reakciu – „blízky objekt“ a zasa slabá konvergencia reakciu – „vzdialený predmet“. Znak konvergencie sa môže zreteľne prejavovať iba v tom prípade, ak sa objekty nachádzajú vo vzdialenosti, ktorá neprevyšuje asi 20 m.
4. Disparátnosť sietnicových obrazov alebo binokulárna paralaxa.
Je to veľmi podstatný faktor vnímania hĺbky. Binokulárna paralaxa sa zakladá na tom, že predmety vnímame dvoma očami vzdialenými od seba 65 mm. Trojrozmerné telesá sa preto neodrážajú na tom istom mieste na sietnici každého oka. Každé oko totiž dostáva trocha iný obraz toho istého predmetu alebo situácie.
Pravé oko vidí trocha viac z ľavej strany predmetu a ľavé trocha viac z pravej strany. Sietnicové body oboch očí nie sú teda vždy (resp. nie všetky) súhlasné.
Tie body, ktoré sa nekryjú, nazývame disparátnymi. Priečne disparátne sú preto, že sú síce v rovnakej výške, ale priečne je ich umiestnenie odlišné. Táto priečna posunutosť sietnicových obrazov sa pokladá za podstatný činiteľ priestorového vnímania. Na demonštrovanie tohto javu sa používa stereoskop. Ide tu o dva obrázky, ktoré sa získali dvoma objektívmi, vzdialenými od seba uvedených 65 mm. Teda získané obrázky sa úplne nekryjú. Ak pozeráme cez sklá stereoskopu na tieto obrázky, nevidíme dva obrázky, ale jeden, pričom priestorový, reliéfny. Je to vyvolané tým, že šošovky stereoskopu vrhajú disparátne obrazy na rovnaké oblasti na sietnici, ktoré by boli podráždené, keby sa pôvodný predmet vnímal dvoma očami za normálnych okolností.
Rozdielnosť sietnicových obrazov a činnosť očných svalov (akomodácia a konvergencia) – to sú mimoriadne dôležité faktory pre vnímanie priestoru, ako to dokazuje charakter nášho vnímania v prípade, ak rastie vzdialenosť predmetov od pozorovateľa a ak prestávajú tieto faktory pôsobiť, teda ak je stále menšia rozdielnosť sietnicových obrazov v našich dvoch očiach. Vtedy, ak by naše videnie nebolo podporené skúsenosťou, zostávalo by plošné.
Takto vidí napr. laik v astronómii hviezdy na nebi, kým astronóm ich vidí v myslenej, rôznej vzdialenosti. Ako ďalší dôkaz o úlohe uvedených činiteľov sa uvádza, že človek, ktorý vidí od narodenia iba na jedno oko, nevidí nijaké plastické obrazy a že pri ochrnutí jedného z očných svalov (čím sa naruší vzájomná súčinnosť oboch očí) vznikajú dvojité obrazy. Je však pravda, že aj človek s jedným okom dokáže priestor vnímať. Pomáhajú mu v tom tzv. psychologické faktory.
Psychologické (skúsenostné) faktory.
1. Relatívna veľkosť predmetu.
Ak poznáme predmet, ak poznáme jeho skutočnú veľkosť, potom podľa jeho relatívnej veľkosti (ako sa nám za daných okolností javí) môžeme usudzovať na jeho vzdialenosť. Ak však veľkosť predmetu nepoznáme, môže nás to pomýliť.
Napr. veľmi vysoká hora sa nám môže zdať vzdialená iba niekoľko kilometrov, kým v skutočnosti môže ísť o niekoľko desiatok kilometrov.
2. Interpozícia (prekrývanie)
– aj nejaký predmet prekrýva iný predmet, potom ho pokladáme, samozrejme, za bližší ako prekrývaný predmet.
3. Lineárna perspektíva.
Ide o zmenšovanie sa veľkosti predmetu alebo vzdialenosti medzi predmetmi, ak sa tieto od nás vzďaľujú. Toto sa často používa pri znázorňovaní perspektívy (železničné koľajnice sa v diaľke zbiehajú).
4. Vzdušná perspektíva
– je to vlastne jasnosť detailov, napr. ak viem na kostolnej veži rozlíšiť podrobnosti (napr. číslice na hodinách), je zrejme blízko.
Všetky predmety, ktoré vystupujú zo svojho okolia sa nám zdajú byť bližšie v čistom vzduchu, ako v zadymenom alebo zahmlenom prostredí.
Má tu význam aj zafarbenie predmetov, ktoré spôsobuje vzdušná perspektíva (vzdialené predmety tmavých farieb sa nám vo vzdušnej perspektíve zdajú byť belasé, svetlých farieb – červenkasté).
5. Tiene.
Predmety bližšie vrhajú tiene na vzdialenejšie, menia tak ich osvetlenie a nám sa skutočne javia ako vzdialenejšie.
6. Počet predmetov, ktoré sa nachádzajú medzi pozorovateľom a pozorovaným predmetom.
Čím viac je takých predmetov, tým sa nám pozorovaný predmet javí ako vzdialenejší. Keď však ide o nevyplnený priestor, môže nás to pomýliť (napr. vzdialenosť lodi na šírom mori sa nám môže zdať menšia ako je v skutočnosti práve preto, že priestor na mori nie je vyplnený).
7. Uhlová odchýlka pri pohybe (pohybová paralaxa).
Ak sa pohybujeme, predmety blízke zostávajú viac vzadu ako predmety vzdialené, ktoré sa prípadne zdajú, že sa pohybujú v rovnakom smere ako my (vzdialené hory).
Na vnímaní priestoru sa okrem zraku zúčastňuje aj hmat. Hmatom možno bez pomoci zraku rozlíšiť veľa predmetov, ľudskú tvár a pod. vrátane ich priestorových kvalít. Aj sluch sa zúčastňuje na vnímaní priestoru. Ucho môže zachytiť najmä smer, v ktorom je umiestnený zvukový zdroj. Vzdialenosť sa sluchom určuje menej presne.
Pretože tu vzdialenosť odhadujeme podľa intenzity zvuku, môžeme sa ľahko pomýliť a i blízke zvuky považovať za silné vzdialené. Smer, odkiaľ zvuk prichádza, určujeme pomerne dobre práve preto, že počujeme obidvomi ušami. Iba ak sa obrátime priamo proti zdroju zvuku, prichádzajú zvukové vlny do oboch uší súčasne.
Aj čuch môže napomáhať priestorové vnímanie. Vôňa napr. môže prináležať iba jednej priestorovej oblasti a inej nie. Zápach môže zamerať našu pozornosť v určitom smere. Vieme, že pre zvieratá (napr. pre psov), ktoré majú vyvinutejší čuch ako ľudia, má tento zmysel pre ich priestorovú orientáciu neobyčajne veľký význam – azda väčší ako zrak.
Z uvedeného vyplýva, že na vnímaní priestoru sa zúčastňuje viacej zmyslov a aj tu ide o celkový vnemový zážitok.
Pokračovanie: Vnímanie času
Vedomie...podvedomie...sny 