207700-gallery1-m30agJe to takisto zložitý proces ako pri vnímaní priestoru. V podstate vzniká len tam, kde sa odohrávajú nejaké zmeny, zmeny vonkajšieho stavu.

Zážitok času predpokladá vo vedomí prežívanie niečoho po sebe nasledujúceho, čo je možné iba vďaka zapamätávaniu veľkého mozgu.

Ak je funkcia pamäti narušená, nemôže existovať adekvátne časové predstavy (pri ochorení mozgu alebo pri ťažkom alkoholizme sa stráca časovo-priestorová orientácia vzťahujúca sa najmä na najbližšiu minulosť).

Prežívanie času, ktoré v neskoršom detstve môže byť spôsobené vnútornými duševnými procesmi (myslením, afektami, vôľovými zámermi) vyvíja sa v ranom detstve v podstate v súvislosti so zmyslovými dojmami.

Keby sme nič nevnímali, boli by sme bez času. Z toho vyplýva empirický (skúsenostný) charakter vnímania času, teda stavanie na skúsenosti, na iných duševných funkciách, najmä na pamäti a predstavách.

Vnímaním času postihujeme predovšetkým:

1. Časové vzťahy (teraz, kedysi, predtým, potom)

2. Absolútne trvanie času, ktoré sa porovnáva s objektívnym meraním času.
Pri tom platí, že krátke časy (1-5 min.) preceňujeme, dlhé podceňujeme. Uvádza sa, že najlepší odhad absolútneho času je asi 5-10 min. (indiferentná časová zóna).

3. Veľmi bežné u človeka je približné odhadovanie času, ktoré sa zakladá na bezprostrednom dojme.

Platí tu niekoľko pravidiel.

a) Ak porovnávame časové intervaly súčasne ako dva dané zážitky, potom máme tendenciu pokladať za kratšie (s výnimkou veľmi krátkych) tie intervaly, ktoré sú vyplnené činnosťou – zákon o vyplnených časoch.

b) Ak však porovnávame časové intervaly do minulosti, vo spomienke, je to presne naopak. Časy nevyplnené sa nám zdajú krátkymi, kým časy vyplnené – dlhými.
V obidvoch prípadoch sa však uplatňujú aj emocionálne činitele – časové intervaly vyplnené nepríjemnými citovými zážitkami vo spomienke skracujeme, intervaly spojené s príjemnými citovými zážitkami vo spomienke predlžujeme – zákon spomienkového optimizmu.

Ak ide o porovnávanie súčasných časových intervalov, potom tie, ktoré sú vyplnené nepríjemnou činnosťou sa nám zdajú byť dlhšie, a tie, ktoré sú vyplnené príjemnou činnosťou, zdajú sa nám kratšie.

c) Pri hodnotení časových intervalov do budúcnosti, t.j. ak sme zameraný na nejakú očakávanú udalosť, subjektívne odhadovanú dĺžku čakania predlžujeme. Keď však očakávaný jav nastane, keď sa očakávaná udalosť náhle objaví, sme prekvapení a tento zážitok prekvapenia časový interval subjektívne skracuje.

Vnímanie pohybu:

Ako o zvláštnom druhu vnímania sa hovorí o vnímaní pohybu, teda o postihovaní zmeny polohy vzhľadom k okoliu. Skutočnosť vnímania pohybu sa vysvetľuje dvojakým spôsobom:

1. uznáva sa priamo bezprostredný vnem zmeny a pohybu
2. vysvetľuje sa ako zloženina z jednotlivých priestorových vnemov, ktoré dostávame, ak pohybujúci sa predmet rozložíme na rad fáz, v ktorých má vždy zmenenú polohu voči okoliu

(faktor okolia možno dokonca v mnohých prípadoch vylúčiť – je možné priame pozorovanie resp. postihovanie zmien, slabnutie a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že zatiaľ možno ťažko jednoznačne určiť, ako vzniká vnem pohybu.Zo skúsenosti však vieme, že buď pohybujúci sa predmet fixujeme zrakom, máme ho stále uprostred sietnice, buď tak, že okom nepohybujeme, pričom predmet „prechádza“ krížom cez sietnicu. Najlepšie sa pohyb zachytáva uprostred sietnice. Naša ostrosť pre zachytávanie pohybu je dokonca väčšia, ako u svetla.

I pri vnímaní pohybu možno hovoriť o prahoch, dolnom a hornom. Aby sme vôbec mohli mať zážitok pohybu, musí ísť o taký pohyb, ktorý by sa sekundu prešiel aspoň 1-2 minútový uhol, a na druhej strane, nesmie ísť o tak rýchly pohyb, že by k zmene polohy došlo rýchlejšie ako za 23-27 tisícin sekundy. Predmety, ktoré sa pohybujú rýchlejšie, postihneme iba v prvej a konečnej polohe, prípadne ich zaznamenáme v podobe čiary, plochy.

Zdroje: Referáty.sk
1 POŽÁR Ladislav : Súhrn prednášok z Všeobecnej a vývinov psychológie MOV –