Structural-Iceberg.svg_Je málo známy fakt, že vedomá myseľ spracúva približne 15 bitov informácií za sekundu lineárneho – horizontálneho času (operačná rýchlosť cca. 15b/s), pričom nevedomá myseľ pracujúca systémom paralelného – vertikálneho času spracúva približne 70 až 80 miliónov bitov informácií za sekundu vertikálneho času (operačná rýchlosť cca. 70 – 80 Mb/s). Teoreticky je nevedomá myseľ schopná spracovať až 5 milión krát väčší, alebo rýchlejší tok dát ako vedomá myseľ za rovnaký čas. (To naznačuje, že dokážeme prijať informácie ako celok, ak máme priame napojenie. :D)

Vyjadrené percentuálne, vedomá, filtrujúca myseľ prepustí približne len 0,00002% informácií teoreticky možnej kapacity príjmu nevedomej mysle. Práve tento fakt je základom moderných technológií učenia, využívajúcich najnovšie neurotechnológie VRI (vibratory resonance induction), alebo FFR (frequency following response), ktoré redukujú filtrujúce aspekty vedomej mysle alternatívnymi hladinami podvedomia, dosiahnutými pri plnom vedomí (RUSŇÁK, V. 2005). Tak umožňujú vyššiu frekvenciu informačného toku dát od nevedomej k vedomej mysli.

Obe neurotechnológie sú technikami Brain Entrainment (VALUCH, J. M. 1998). Praxou sa mozog „učí“ a po čase sa cielené stavy vedomia indukované modernými technológiami stávajú podmieneným reflexom v procese 160 učenia. Sprievodným znakom je aj zlepšenie pamäte a abstraktného myslenia. Tieto schopnosti sa stávajú maticovým filtrom, ktorý v reálnom čase selektuje z pamäti relevantné informácie potrebné pre kreatívne riešenie konkrétneho problému, čo nie je len otázkou množstva informácií, ale aj schopnosťou ich selekcie na základe rýchlej analýzy kľúčových prvkov a schopnosťou z nich syntetizovať globálne stanovisko (fluidná inteligencia).

Vedomá myseľ väčšiny ľudí je pri konfrontácii s konkrétnym problémom náchylná sprostredkovať na základe individuálnej skúsenosti riešenie, ktoré už v minulosti bolo za podobných okolností použité. Opakovane vchádzame do osvedčených koľají vzorov „logického“ myslenia a správania sa. Tento spôsob myslenia blokuje prístup k zdrojom nových informácií nevedomej mysle, ktorých využitie má pre kreatívne riešenie novej situácie mimoriadnu dôležitosť. Nové technológie akcelerujú efektívnosť mozgu tým, že umožňujú prepojenie nevedomého toku dát s aktívnym vedomím, čím umožňujú vedomej mysli pracovať omnoho efektívnejšie a rýchlejšie. Aktivita myslenia už neprebieha cyklicky po stagnujúcej kružnici, ale po vzostupnej špirále progresu. Odpútava a oslobodzuje sa vrodená inteligencia jednotlivca, čo napomáha jej prirodzenému, tvorivému využitiu.

Časť mozgu nazývaná thalamo-kortikálna sústava, ktorej poslaním je akcelerácia vedomia vyššieho rádu, je aktivovaná práve týmito technológiami. Nervové súradnice vedomia týkajúce sa zdôvodňovania vyššieho rádu sú veľmi dôležité pre vedecké dokazovanie, matematiku, všeobecné riešenia problémov a globálny nadhľad. Akcelerácia niektorých vlastností centrálneho nervového systému sa prejaví rastom efektívnosti mozgu. Zvyšuje sa schopnosť zapamätávania a podržania informácií v pamäti, schopnosť poznávania a myslenia na vyšších úrovniach. Prax ukazuje, že omnoho dôležitejšia ako IQ je fluidná inteligencia („tekutosť myslenia“), čo je spôsobilosť rýchleho vytvárania nových, alternatívnych tvorivých riešení. Je to veľmi dôležitá vlastnosť aj pre odolnosť voči stresu a práve túto spôsobilosť nám nové technológie ponúkajú.

NOVÝ SPÔSOB MYSLENIA A PONÍMANIA ČASU

Moderné teórie vnímania reality sveta v globálnej integrite kozmu prezentujú nový fenomén diferenciácie času na čas horizontálny – lineárny a vertikálny – paralelný. Horizontálny – lineárny čas je podstatou zažitého spôsobu myslenia a vnímania ľudskej vedomej mysle. Je vnímaný ako unidimenzionálne kontinuálna časová následnosť deja príčin a následkov, lineárne plynúca z minulosti cez súčasnosť do budúcnosti.

Má všetky nedostatky „lineárneho média“, vrátane nemožnosti paralelného toku časovo podmienených lineárnych sekvencií dát reality. Súčasná kozmológia vychádzajúca z multidimenzionality vesmíru prichádza s teóriou vertikálneho – paralelného času. Vychádza z paradoxu, že čas ako taký neexistuje. Minulosť, súčasnosť a budúcnosť neplynie lineárne v časovo podmienenej kontinuite dejovej následnosti, ale súčasne v rôznych paralelných dimenziách kozmickej reality. Čas ako taký je len produktom percepcie entity, pohybujúcej sa nie vertikálne, pod určitým uhlom multidimenzionalitou vesmíru.

„Určitý uhol“ je mierou dynamiky percepcie a stupňa vývoja entity, pričom uhol a dynamika sú v priamej závislosti. Prienik roviny vertikálneho času s paralelnými rovinami lineárnych časových osí multidimenzionálneho priestoru má vlastnosti bifurkačných bodov, ktoré sú reálnym okamihom na lineárnych časových osiach konkrétnych dimenzií. Vertikálny – paralelný čas sa teda javí ako rovina vertikálneho rezu multidimenzionálnym priestorom, umožňujúcim v rovine rezu prístup k informáciám všetkých dimenzií súčasne. V tom tkvie podstata rýchlosti a účinnosti práce nevedomej mysle, pôsobiacej v alternatívnych hladinách vedomia.

Zdroj: Mgr.Vojtech Rusnák FHPV PU, Katedra techniky a digitálnych kompetencií

LEKTOROVAL: doc. Ing. J. Burgerová, PhD