Vnímajte , no nenálepkujte…

Väčšina ľudí si okolitý svet uvedomuje len okrajovo, najmä ak sa pohybujú v dôverne známom prostredí. Značnú časť ich pozornosti pohlcuje hlas v ich hlave. Niektorí ľudia akoby ožívali až vtedy, keď cestujú a navštevujú neznáme miesta, cudzie krajiny. V takých chvíľach sa ich vedomie zameriava predovšetkým na spracovanie zmyslových vnemov a zážitkov a myslenie ustupuje do úzadia. Stávajú sa prítomnejšími. Iní zasa zostávajú úplne posadnutí svojím vnútorným hlasom. To, čo vnímajú a prežívajú, si potom v mysli skresľujú zjednodušujúcimi súdmi.

Cestujú len ich telá, zatiaľ čo oni sami zostávajú tam, kde vždy boli: vo svojich hlavách.

Taká je realita väčšiny ľudí: keď si niečo všimnú, hneď to pomenujú, interpretujú, porovnajú s niečím iným, aby si ujasnili, či sa im to páči alebo nepáči, potom to označia za dobré alebo zlé. Pritom celý čas sa riadia svojím falošným egom. Sú uväznení v myšlienkových formách, vo vedomí zahltenom predmetmi.

Dokiaľ budete neprestajne a nevedomky všetkému prisudzovať nejaké hodnotiace „nálepky“ a neuvedomíte si, čo vlastne robíte, nie ste duchovne prebudení. Práve toto neustále pomenúvame a „nálepkovanie“ spôsobuje, že ego vo vašej nepozorovanej mysli naďalej zostáva na svojom mieste. Keď prestanete rozdávať „nálepky“ , alebo keď si len uvedomíte, ako sa správate, vznikne vnútorný priestor a vy sa zbavíte posadnutosti mysľou.

Vyberte si nejaký predmet vo vašej blízkosti – pero, stoličku, šálku, kvetinu – a dôkladne, so záujmom, ba až s určitou zvedavosťou si ho poprezerajte. Nevyberajte si však takú vec, ktorá by vám silno pripomínala minulosť, okolnosti, za ktorých ste ju kúpili alebo toho, kto vám ju daroval. A nevyberajte si ani nič také, na čom je nejaký nápis, ako napríklad kniha alebo fľaša. Nápis by vás mohol podnietiť k úvahám. Potom v plnej miere sústreďte svoju pozornosť na predmet, na každý jeden detail. Dbajte však na to, aby ste pritom neboli napätí, ale uvoľnení a súčasne bdelí. Ak sa objavia myšlienky, nenechajte sa nimi strhnúť. Pretože teraz vám nejde o myšlienky, ale o vnímanie ako také.

Viete oddeliť myslenie od vnímania ?  Viete sa dívať bez toho, aby ste počúvali komentáre, konklúzie, porovnávania a dohady, ktorými vás bombarduje hlas vo vašej hlave ? 

Po uplynutí niekoľkých minút sa poobzerajte po miestnosti, v ktorej sa práve nachádzate, a zistíte, že vaša bdelá pozornosť „rozžiari“ každý predmet, na ktorý sa pozriete. Potom sa započúvajte do okolitých zvukov. Načúvajte im rovnakým spôsobom, akým ste sa pozerali na predmety okolo seba. Niektoré zvuky budú pochádzať z prírody – voda, vietor, vtáky -, iné zasa od ľudí. Niektoré budú ľúbezné a niektoré zas nepríjemné. No ani tak ich nerozdeľujte na dobré a zlé. Nechajte, aby každý zvuk bol taký, aký je, neinterpretujte ho. Aj tu je kľúčom uvoľnená, no bdelá pozornosť.

Keď sa budete dívať a načúvať takýmto spôsobom, možno zachytíte jemný, v prvej chvíli ledva postihnuteľný pocit pokoja. Niektorí ľudia ho vnímajú ako ticho v úzadí. Iní tomu hovoria mier. Keď vaše vedomie nie je úplne pohlcované myšlienkami, časť z neho zostane v pôvodnom, nepodmienenom stave, kde niet nijakých foriem. A to je vnútorný priestor.

KTO JE TEN, KTO VNÍMA ?

To, čo vidíte, počujete, cítite a čoho sa dotýkate, sú samozrejme zmyslové objekty. Sú tým, čo vnímate. Ale kto je ten subjekt, ktorý vníma ?  Ak teraz odpoviete, že: „Predsa ja, Jana Kováčová, vedúca účtovníčka, štyridsaťpäťročná, rozvedená, matka dvoch detí, Slovenka,“ tak ste vedľa. Jana Kováčová a všetko, čo sa stotožňuje s mentálnym konceptom Jany Kováčovej, sú len objekty vnímania, a nie vnímajúci subjekt.

Každá skúsenosť sa skladá z troch prísad: zmyslových vnemov, myšlienok alebo mentálnych predstáv a emócií. Jana Kováčová, vedúca účtovníčka, štyridsaťpäťročná, matka dvoch detí, rozvedená, Slovenka – to všetko sú myšlienky a sú súčasťou vašej skúsenosti vo chvíli, keď si na ne pomyslíte. Všetko, čo o sebe hovoríte alebo si myslíte, sú objekty, nie subjekt. Sú to zážitky, ktoré nie sú totožné s tým, kto ich zažíva. Môžete pokojne pridať ešte tisíc ďalších predstáv, ktoré by definovali, kto ste. Zaručene tým zvýšite komplexnosť obrazu o sebe samom (ba aj príjem psychiatra), no ani takto nedospejete k vnímajúcemu subjektu, ktorý tu bol prv ako všetky vaše skúsenosti, no bez ktorého by ste skúsenosti sotva mohli vnímať.

Takže kto je ten, kto vníma ?  Vy. A kto ste vy ?  Vedomie. A čo je vedomie ? 

Na túto otázku sa nedá odpovedať. Pretože vo chvíli, keď na ňu odpoviete, opäť budete vedľa, pretože vedomie premeníte na ďalší objekt. Vedomie, ktorému sa tradične hovorí duch, bežné významy slov nevystihujú a bolo by márne pokúšať sa o to. Všetko poznanie vychádza totiž zo sveta dualít – subjekt a objekt, poznávajúci a poznané. Onen subjekt, to „ja“ , bez ktorého by sa nič nedalo poznávať, vnímať, myslieť či pociťovať, zostáva nespoznateľný. Preto „ja“ nemá žiadnu formu. Spoznávať možno iba formy, a predsa keby nejestvovala dimenzia bez foriem, nemohol by jestvovať ani svet foriem. Je to žiarivý priestor, v ktorom svet neustále vzniká a zaniká. Ten priestor je život, ktorý „Som“. Čas v ňom neexistuje. „Som“ je večné, bezčasové. To, čo sa v tom priestore deje, je relatívne a dočasné: slasť a bolesť, zisk a strata, narodenie a smrť.

Ten, kto v sebe chce objaviť vnútorný priestor a nájsť toho, kto vníma, sa nesmie nechať strhnúť zážitkami. Inak sa v nich stratí. Vedomie sa stratí vo vlastnom sne. Každá myšlienka, emócia a zážitok vás opantajú natoľko, že sa ocitnete v stave snenia. A toto je takzvaný normálny stav, v ktorom ľudstvo žije už tisícročia.

Hoci vedomie nemôžete spoznať, môžete si ho začať uvedomovať. Môžete ho vnímať v akejkoľvek situácii, kdekoľvek. Môžete ho vnímať tu a teraz ako svoju Prítomnosť, ako vnútorný priestor, ktorý sleduje, ako sa slová z tejto strany stávajú myšlienkami. Je to „Som“. Slová, ktoré čítate a o ktorých premýšľate, sú v popredí a „Som“ je substrát, základ každého zážitku, myšlienky a pocitu.

Eckhart Tolle Uvedomte si zmysel svojho života