Vnútorný priestor

Keď vedomie nie je úplne zahltené myšlienkami, nejaká jeho časť zostáva v nepodmienenom a bezforemnom, pôvodnom stave. To je vnútorný priestor.

Život väčšiny ľudí je zaprataný vecami. Hmotnými vecami, ktoré treba vybaviť, o ktorých treba premýšľať. Ľudský život je ako dejiny, v ktorých, podľa Winstona Churchilla, nasleduje „jedna prekliata vec za druhou”. V mysliach ľudí vládne nikdy neutíchajúce vírenie myšlienok. To je dimenzia objektového vedomia – vedomia zaplneného vecami.

Väčšinou práve toto vedomie vymedzuje realitu, v ktorej ľudia žijú. Preto sú ich životy také nepokojné. Objektové vedomie by totiž malo byť vyvážené prázdnym vedomím. Potom by sa naša planéta uzdravila a ľudstvo by naplnilo svoj osud. Rozmach prázdneho vedomia je ďalšou fázou evolúcie ľudstva.

Prázdne vedomie znamená, že okrem uvedomovania si vecí – ktoré sa vždy redukuje len na zmyslové vnemy, myšlienky a emócie – jestvuje aj čosi ako „spodný prúd” vedomia.

Slovo „vedomie” naznačuje nielen to, že si uvedomujete veci (objekty), ale aj to, že si uvedomujete, že si niečo uvedomujete. Ak ste schopní v pozadí nejakého diania vnímať bdelý, vnútorný pokoj, potom viete, o čom hovorím. Túto dimenziu má v sebe každý, no väčšina ľudí si ju vôbec neuvedomuje. Pre mnohých iných to však znamená intenzifikáciu a kulmináciu procesu duchovného prebúdzania.

Prázdne vedomie naznačuje nielen to, že ste sa oslobodili od ega, ale aj to, že ste sa zbavili závislosti od vecí tohto sveta, čiže už vás nezaťažuje hmota ani materializmus. Je to spirituálna dimenzia, ktorá jediná dodáva tomuto svetu transcendentálny a skutočný zmysel.

Vo chvíli, keď sa úplne prestanete identifikovať s formami, vaše vedomie – teda vaše skutočné ja  sa vyslobodí z väzenia foriem. Táto sloboda znamená vlastne vznik vnútorného priestoru. Prejavuje sa ako ticho, ako subtílny pokoj hlboko vo vás, ešte aj vtedy, keď musíte čeliť niečomu nepríjemnému. Udalosť sa zrazu ocitá v priestore. A priestor obklopuje aj emocionálne výkyvy, ba aj bolesť. A čo je najdôležitejšie, priestor jestvuje aj medzi vašimi myšlienkami. A z tohto priestoru vyžaruje pokoj, ktorý nepochádza z tohto sveta, lebo tento svet je svetom foriem, a pokoj je prázdnota.

Je to Boží pokoj.

Až teraz si môžete vážiť veci tohto sveta, a radovať sa z nich bez toho, aby ste im pripisovali také významy, akými v skutočnosti neoplývajú. Môžete sa zapojiť do tanca stvorenia bez toho, aby ste boli pripútaní k výsledku a bláznivo žiadali od sveta, aby dal zmysel vášmu životu, urobil vás šťastným, postaral sa o vaše bezpečie a povedal vám, kto v skutočnosti ste. Svet vám toto všetko nemôže poskytnúť, a keď nemáte takéto očakávania, všetko utrpenie, ktoré ste si spôsobili sami, pominie.

Utrpenie totiž pramení z preceňovania foriem a z toho, že si neuvedomujete dimenziu vnútorného priestoru.

Keď sa vo vašom živote táto dimenzia prejaví, začnete mať skutočnú radosť z vecí a budete naplno prežívať svoje zážitky a zmyslové pôžitky bez toho, aby ste sa v nich stratili alebo aby ste na nich lipli, čiže stali sa závislými od tohto sveta. Keď sa však dimenzia vnútorného priestoru vytratí alebo zostane nepoznaná, veci tohto sveta vám budú pripadať oveľa dôležitejšie a závažnejšie, než aké v skutočnosti sú. Tento svet vám môže pripadať ako hrozné a vrcholne zúfalé miesto, keď sa naň neviete dívať z perspektívy večnosti.

Asi toto musel cítiť aj starozákonný prorok, keď napísal: „Všetko je plné trudu, nikto to nemôže vysloviť.” Objavujte vnútorný priestor v sebe tak, že vedome budete v prúde myšlienok vytvárať medzery.Bez týchto medzier sa vaše myslenie stane repetičným, neplodným, stratí tvorivú silu, čo je vlastne prípad väčšiny pozemšťanov. Nestarajte sa o to, ako dlho budú tieto medzery trvať. Stačí zopár sekúnd. Neskôr sa postupne budú predlžovať bez toho, aby ste sa namáhali. Oveľa dôležitejšie ako ich dĺžka je to, aby sa v prívale vašich každodenných činností a myšlienok objavovali čo najčastejšie.

Uvedomujte si, že dýchanie odvádza pozornosť od myšlienok a vytvára priestor.

Všímajte si pocity spojené s dýchaním. Preciťujte, ako vám vzduch vchádza do tela a ako potom z neho vychádza. Všímajte si, ako sa vám hrudník a brucho jemne rozširujú, keď vdychujete, a ako sa sťahujú, keď vydychujete. Jeden vedomý nádych a výdych stačí na to, aby sa vytvoril priestor tam, kde prv nepretržite prúdil myšlienky. Jediný vedomý nádych a výdych (dva alebo tri by boli ešte lepšie), zopakovaný v priebehu dňa niekoľkokrát, je najlepší spôsob, ako vniesť do svojho života viac priestoru. Aj keby ste vedeli o dýchaní meditovať dve hodiny v kuse niektorí ľudia sú toho skutočne schopní – stačí, ak si uvedomíte len jeden nádych a výdych.

Všetko ostatné sú len spomienky a očakávania, čo sú vlastne iba myšlienky.

V skutočnosti dýchanie nie je niečo, čo robíte vy sami, ale niečo, čo prebieha samo od seba a čoho sa vy môžete stať svedkami. Riadi ho vnútorná inteligencia tela. Vy môžete robiť akurát len to, že budete sledovať jeho priebeh. Žiadne iné úsilie vyvíjať nemusíte. A všímajte si aj krátke prestávky medzi nádychmi a výdychmi, najmä koniec výdychu, prv než sa znovu nadýchnete.

Keď vás rozhádže nejaká udalosť, osoba či situácia, pravá príčina vašej nepohody sa nebudnachádzať v danej udalosti, osobe či situácii, ale v strate skutočnej perspektívy, ktorú vám môže poskytnúť len prázdne vedomie. Ste totiž v područí vedomia zaplneného predmetmi a neuvedomujete si bezčasový vnútorný priestor vedomia ako takého.

Prázdne vedomie nemá veľa spoločného s tým, čomu sa hovorí „okno”.

Hoci ich spája to,že počas obidvoch stavov sa dostávate mimo dosahu myšlienok. Zásadný rozdiel však spočíva v tom, že kým v prvom prípade sa dostávate nad myšlienky, zatiaľ v druhom prípade klesáte pod ich úroveň. Prvý stav predstavuje ďalší krok v evolúcii ľudského vedomia, kým ten druhý znamená zostup na úroveň, ktorú sme prekonali už pred tisícročiami. Ten, kto chce v sebe objaviť vnútorný priestor a nájsť toho, kto vníma, nesmie sa nechať strhnúť zážitkami.

Inak sa v nich stratí. Vedomie sa stratí vo vlastnom sne. Každá myšlienka, emócia a zážitok vás opantajú natoľko, že sa ocitnete v stave snenia. A toto je ten takzvaný normálny stav, v ktorom ľudstvo žije už celé tisícročia.

Keď sa dopočujete o tom, že existuje nejaký vnútorný priestor, asi ho budete chcieť pohľadať. Keďže ho však hľadáte tak, ako keby šlo o nejaký predmet či zážitok, nenájdete ho. A práve v tomto spočíva dilema všetkých tých, ktorí sa usilujú o duchovné uvedomenie či osvietenie.

Preto Ježiš povedal: „Kráľovstvo Božie nepríde tak, aby ho ľudia pozorovali. Ani nepovedia: Ajhľa, tuto alebo tamto je ! Lebo kráľovstvo Božie je medzi vami !” Ak nie ste väčšinu svojho života nespokojní, ustarostení, úzkostní, zdeprimovaní, zúfalí alebo kvárení inými negatívnymi duševnými stavmi; ak ste schopní radovať sa z jednoduchých vecí ako zvuk dažďa alebo vetra; ak ste schopní vidieť krásu pohybujúcich sa oblakov alebo byť z času na čas sám bez toho, aby ste sa cítili opustení a potrebovali nejaké mentálne podnety a zábavu; ak cudzincovi ponúknete úprimnú, srdečnú pomoc bez toho, aby ste očakávali akýkoľvek prejav vďaky… znamená to, že už vo vás vznikol priestor, hoci len na okamih v inak nepretržitom prúde myšlienok. Keď sa toto stane, pocítite pohodu, vnútorný pokoj. Intenzita takýchto pocitov môže byť rôzna.

Niekto pociťuje temer nepostrehnuteľnú, neurčitú spokojnosť, kým iný zas pocíti to, čomu starovekí indickí mudrci hovorili ánanda, čiže záblesk Bytia. Keďže ste však zvyknutí vnímať len formy, podobné pocity zachytíte len nepriamo.

Predpokladom toho, aby človek bol schopný vnímať okolo seba krásu, ceniť si jednoduché veci, radovať sa aj zo samoty alebo zo spoločnosti druhých, je pocit spokojnosti, mieru a živosti. Kedykoľvek si všimnete niečo krásne, alebo zažijete láskavosť, či objavíte dobro spočívajúce v prostých veciach, hľadajte pôvod týchto pocitov len vo svojom vnútri. Nehľadajte však tak, ako keby ste hľadali niečo konkrétne. Nemôžete to predsa lapiť a potom vyhlásiť: „Mám to”, ani mentálne uchopiť a definovať nejakým spôsobom. Je to ako bezoblačná obloha. Nemá to formu. Je to priestor, je to pokoj, je to sladkosť Bytia, je to oveľa viac, než čo možno vyjadriť slovami, ktoré len na niečo odkazujú.

Keď ste to schopní vnímať priamo vo svojom vnútri, prehĺbi sa to.

Takže keď si viete vážiť niečo veľmi prosté – napríklad zvuk, pohľad, dotyk -, keď uvidíte niečo krásne alebo pocítite voči niekomu vľúdnosť, všímajte si aj vnútorný priestor, ten zdroj a pozadie takýchto pocitov.

A tu ponúkam ďalší spôsob, ako v sebe objaviť vnútorný priestor: začnite si uvedomovať to, že si uvedomujete. Povedzte alebo si len v duchu pomyslite: „Som” a už nič k tomu nepridávajte. Uvedomte si len pokoj, ktorý sa vo vás potom rozhostí. Vnímajte svoju prítomnosť, obnažené, nezastreté, nezahalené súcno. Netýka sa ho ani mladosť ani staroba, bohatstvo ani chudoba, dobro ani zlo, nemá žiadne atribúty.

Eckhart Tolle Jednota všetkého živého

Súvisiace: 

Vedomie vlastného tela