My všetci neustále a bez toho, aby sme si to uvedomovali, dostávame povzbudzujúce impulzy z týchto najvyšších nadvedomých sfér a podriaďujeme sa ich vplyvu. Tieto vplyvy a impulzy sa prejavujú v nás v podobe myšlienok, ideálov, snáh, alebo umeleckých diel. Skryto formujú náš život a našu budúcnosť. Podobne – neustále a bez toho, aby sme si to uvedomovali – dostávame vitálne vibrácie a vibrácie jemného fyzického, ktoré každú minútu určujú náš citový život a vzťahy so svetom. To, že sme zatvorení v individuálnom tele, to je len zrakový klam. V skutočnosti sme skrz — naskrz pórovití a kúpeme sa vo všeobecných silách, ako sasanka v mori.
Človek upadá do intelektuálneho (nezmyselného) bľabotania o zmysle a význame dôsledkov, prejavujúcich sa na povrchu a pripisuje ich všetky svojmu “ušľachtilému ja”. Ignoruje ten fakt, že jeho “ušľachtilé ja leží ďaleko za hranicami jeho videnia, za závojom matne blikajúceho intelektu a za dymovou clonou jeho vitálnych pocitov, emócií, impulzov, citov a dojmov. Naša jediná sloboda spočíva v tom, aby sme sa zdvihli k najvyšším rovinám evolúcie. Naša jediná úloha je preniesť a materiálne uskutočniť pravdu tejto roviny, ku ktorej patríme. Ak chceme lepšie pochopiť mechanizmus univerzálneho, tak zvláštnu pozornosť venujme dvom dôležitým momentom, spoločným pre všetky roviny vedomia od najvyššej po najnižšiu. Po prvé, tieto roviny závisia od nás, alebo od toho, čo si o nich myslíme nie viac, ako more od sasanky, oni jestvujú nezávisle od človeka.
Moderná psychológia, podľa ktorej sú všetky úrovne bytia zmiešané v tzv. kolektívnom neuvedomení, sa podobá na veľký klobúk kúzelníka, odkiaľ môžete v ľubovoľnom poradí vyťahovať archaické typy, alebo neurózy, demonštruje absolútny nedostatok videnia, pretože 1) sily týchto rovín vôbec nie sú neuvedomelé, sú omnoho uvedomelejšie ako my a 2) preto, že tieto sily nie sú “kolektívne” v tom zmysle, že nie sú produktom ľudskej existencie viac, než je more výsledkom činnosti sasanky. Naopak frontálny človek je produktom činnosti tej Bezhraničnosti, ktorá sa rozprestiera za ním. Gradácia vedomia – to je všeobecný stav, nezávislý od hľadiska subjektu, skôr hľadisko subjektu je určované touto úrovňou vedomia, v ktorom sa formuje v súlade so svojou povahou, alebo evolučnou úrovňou. No prirodzene, len, človeku je vlastné skomoliť poriadok vecí, umiestňujúc sa do centra sveta. V každom prípade toto nie je otázka teórie, proti ktorej vždy možno vzniesť námietky, ale skúsenosť, ktorú môže získať každý. Ak opustíme naše telo a uvedomele vstúpime na tieto roviny, uvedomíme si, že existujú mimo nás tak isto, ako celý svet existuje mimo LONG ILENDU. Sily, bytosti a dokonca ani priestory v nich nemajú nič spoločné s našim pozemským svetom, o čom svedčia celé civilizácie.
Toto všetko potvrdzujú ich nástenné maľby a rezby, neskôr chrámy. A je možné, že tieto civilizácie boli menej technicky rozvinuté ako naša, no vôbec neboli menej rozvité intelektuálne. Druhý dôležitý moment sa týka uvedomelých síl a bytostí, ktoré obývajú tieto roviny. Tu nám treba zreteľne odlíšiť povery a mystifikácie, výsledky nášho kolektívneho prínosu od pravdy. Ako vždy, sú poriadne zmiešané. Tu musí byť hľadajúci vyzbrojený jasnou prostotou, o ktorej tak často hovoril Šrí Aurobindo. Nemôže si mýliť nadrozum s nedostatkom rozumu. V praxi, keď uvedomelé vstupujeme do týchto rovín – v spánku, v meditácii, alebo pri ľubovoľnej exteriorizácii (opustenie tela), môžeme mať videnia dvoch typov: neosobné prúdy sily, ktoré môžu byť viac alebo menej svietiace, a bytosti. No to sú dve podoby toho istého javu. Múr medzi vedomím a silou, medzi neosobným a osobnosťou sa stáva omnoho tenším, keď vystúpime za hranice hmoty.
Ak pozeráme na proces z hľadiska neosobnej sily, vidíme silu alebo energiu za prácou, ktorá pôsobí s určitým cieľom a výsledkom. Ak pozeráme zo strany bytosti, vidíme bytosť, ktorá ovláda a riadi uvedomelú silu a využíva ju, alebo predstaviteľa tejto sily, ktorého využíva ako nástroj svojej zvláštnej činnosti a vyjadrenia… Moderná veda stanovila, že ak pozeráte na pohyb energie, tak z jednej strany sa zdá, že je to vlna, pretože sa chová ako vlna, z druhej strany – že je to masa častíc, pričom aj vlna aj masa častíc pôsobia svojim zvláštnym spôsobom. Tu platí približne ten istý princíp. Jedni na ceste svojho hľadania nikdy nebudú vidieť bytosti, ale len svetlonosné sily. Druhí budú vidieť len bytosti a nikdy nie sily. Všetko závisí od ich vnútorného predpokladu, od formy ich snaženia, od náboženských, duchovných a dokonca kultúrnych prvopočiatkov. Práve tu spočíva začiatok subjektívnosti a s ňou najrôznejšie skomolenia a predsudky. No samotný zážitok subjektívnosť neodmieta, ona len poukazuje na to, že jedno a to isté možno vidieť a interpretovať rôzne v závislosti od povahy človeka. Či videli niekedy dvaja umelci jednu krajinu rovnako?
Podľa mienky “špecialistov” na prirodzené a nadprirodzené javy kritériom pravdy musí byť nemenný obsah skúseností, no toto sa viacej podobá na kritérium tupej monotónnosti. Mnohorakosť skúseností dokazuje len to, že máme dočinenia so živou pravdou a nie s tvrdým kusom dreva, ktorému sa podobajú naše mentálne a fyzické pravdy. Okrem toho, tieto uvedomelé – vysoko uvedomelé – sily môžu prijímať podľa želania rôzny výzor nie preto, aby nás uviedli do omylu, ale aby sa stali dostupné vedomiu tých, ktorí sa im otvárajú alebo ich vzývajú. Napr. kresťanský svätý, ktorému sa zjavila Panna Mária a hinduista, ktorému sa zjaví Durga možno vidia to isté. Mohli vstúpiť do kontaktu s tou istou rovinou vedomia, s tými istými silami, no je úplne jasné, že zjavenie Durgu by nemalo žiaden význam pre kresťana. A keby sa tá istá sila prejavila v svojom čistom stave, t. j. ako neosobná vyžarujúca vibrácia, nemohol by ju vnímať ani ten, kto sa klania Panne Márii, ani veriaci v Durgu, nedotkla by sa ich srdca. Veď uctievanie má tiež svoje práva. Nie každý prešiel vývinom nevyhnutným k tomu, aby pocítil silu lásky, ktorá je obsiahnutá v jednoduchom maličkom zlatom svete, ktorý nemá formu. No ešte zaujímavejšie je to, že ak básnik, napr. Rimbaud alebo Shelley, vstúpi do kontaktu s tými istými rovinami vedomia, uvidí niečo iné, čo je predsa stále to isté.
Zrejme ani Durga ani Panna Mária zvlášť nezaujímajú básnikov, preto by pocítili veľkú vibráciu, pulzovanie sveta alebo pestrofarebné vlny, ktoré by sa zmenili v nich na silný básnický cit. Spomeňme si na Ribmauda: “O bonheur, o raison, j’ecartai du ciel l’azur, qui est du noir, et je vécus, étincelle d’or de la lumiére nature”. “Nakoniec, ó, šťastie, ó, rozum, – ja som prinútil rozostúpiť sa na nebi azúr, ktorý bol čierny a začal som žiť životom zlatistej iskry prvotného svetla. (Z diela Rimbauda Jedno leto v pekle). Jednako táto emócia mohla prísť z tej istej roviny vedomia, alebo by sme mohli povedať, že má tú istú frekvenciu, čo aj zjavenia hinduistických a kresťanských mystikov, hoci poetická transkripcia vibrácie môže sa ukázať ako odporujúca každej náboženskej viere. Matematik, ktorý v zápale osvietenia, čo mu prinieslo radosť, zrazu po novom uvidel budovanie sveta, sa možno dotkol tej istej úrovne vedomia, tej istej vibrácie otvorenia. Veď nič sa nedeje “náhodne”, všetko prichádza odniekiaľ, z konkrétnej roviny, a každá má svoju vlnovú dĺžku, svoju intenzitu svetla, svoju konkrétnu frekvenciu.
A dosiahnuť tú istú rovinu vedomia, to isté osvietenie možno tisícami rozličných ciest. Tí, ktorí vystúpili, alebo si myslia, že vystúpili za hranice štádia náboženských foriem, môžu rýchle dospieť k záveru, že všetky osobné predstavy sú klamlivé, alebo že predstavujú nižšie štádium a že pravdivé sú len neosobné sily. Je to však len omyl našej ľudskej logiky, ktorá sa vždy snaží zredukovať všetko na nejakú jednoznačnú koncepciu. Zjavenie Durgu – to nie je fikcia ani výplod predstavivosti, rovnako ako nie sú nimi básne Shelleyho alebo rovnice Einsteina, ktoré boli potvrdené desať rokov po ich objavení. Poblúdenia a predsudky sa začínajú tvrdením, že pravdivá je len Panna Mária, alebo len Durga, alebo len Poézia.
Zjednocujúca pravda spočíva vo videní toho, že všetky tieto podoby pochádzajú z toho istého božského Svetla, že oni sú rozličnými stupňami tohoto svetla. No rovnako nesprávne by bolo predpokladať, že tzv. “neosobné”sily sú proste mechanické sily, hoci aj vyššieho typu. Majú intenzitu, teplotu, žiarivú radosť, vyvolávajú pocit prítomnosti osobnosti bez tváre. Každý, kto hoci len raz zažil masívny prúd zlatého svetla, zafírovo-modré kvitnutie, alebo blikanie bieleho svetla, vie bez akýchkoľvek pochybností, že s týmto zlatom prichádza spontánne radosťou naplnené Poznanie, s azúrom – sila, udržiavajúca sama seba, s belobou – nevyjadriteľná Prítomnosť.
Niektoré sily zostupujú na nás ako úsmev. A vtedy skutočne chápeme, že delenie na osobné a neosobné, na vedomie a silu je dôsledok pragmatizmu ľudskej logiky, nemá skoro nijaký vzťah k realite a že vôbec nie je potrebné niekoho vidieť kvôli tomu, aby sme sa nachádzali v prítomnosti Osobnosti. To, čo je skutočné a čo je nutné uskutočniť v praxi – je otvoriť sa týmto najvyšším regiónom. Len čo to bude urobené, každý bude dostávať podľa svojich schopností a potrieb v súlade so zvláštnosťami svojho zámeru. Všetky rozpory medzi materialistami a veriacimi, medzi filozofmi, medzi básnikmi, maliarmi a hudobníkmi, to sú len detské hry neskúseného ľudstva, kde každý chce prerobiť ostatných na svoj obraz, pristrihnúť ich na svoju mieru. Keď dosiahneme žiarivú Pravdu, uvidíme, že ona môže pojať do seba všetko bez najmenších konfliktov, a že všetci sú jej deti. Mystik dostáva radosť od svojho obľúbeného Jednotného, básnik dostáva radosť od poézie, matematik od matematiky, maliar dostáva viacfarebné inšpirácie. A všetko toto sú duchovné radosti.
Tým viac “jasná prísnosť” zostáva veľkou záštitou, pretože bohužiaľ, nie každý má schopnosť vystupovať k najvyšším regiónom, kde sú sily čisté. Omnoho ľahšie je otvoriť sa vitálnej rovine, svetu veľkej Sily Života, želaní a vášní (ktorý je dobre známy médiám a okultistom). Nižšie sily si tam rýchlo nasadzujú božské masky oslepujúcich farieb alebo šokujúcich predstáv. Ak je hľadajúci čistý, tak vždy dokáže rozpoznať tento podvod, hrozivý alebo nádherný. Maličký svet jeho psychickej bytosti roztopí všetky hrozby a všetky jasné, krikľavé vidiny vitálnej melodrámy. No ako možno byť presvedčený o vlastnej čistote? Ak sa nesnažíme realizovať vlastné predstavy a konštrukcie, ale hľadáme stále vyššiu a vyššiu pravdu a nebránime jej prejaviť sa v tej forme, ktorú si sama vyberie, tak v tom bude záruka našej ochrany pred omylmi a predsudkami. Teraz sa môžeme pokúsiť opísať vo všeobecných črtách tieto úrovne nadvedomého tak, ako ich vníma ten, kto pokročil ďalej ako je extáza nevedomého a tak, ako ich prežil Šrí Aurobindo.
Samozrejme, že nie predstavy sa nachádzajú najbližšie k všeobecnej pravde (vždy sú obmedzené a patria k určitej tradícii alebo storočiu, hoci aj oni majú svoje miesto a v nich je tiež obsiahnutá určitá ich pravda), ale svetielkujúce vibrácie. Keď hovoríme “vibrácie”, nemáme na mysli neživé vlny kvantovej fyziky, ale pohyby svetla, plné nevyjadriteľnej radosti, lásky, poznania, krásy a všetkých tých vlastností, ktorými sú ožiarené najvyššie prejavy ľudského vedomia – náboženské i nenáboženské: Svetlo, nezrodené ani slnkom, ani lunou, ani ohňom, svetlo, ktoré prebýva vnútri a tam sa zrodilo, skryté vidiny nám vyjavuje…
Z ukážka knihy Putovanie vedomia ŠRÍ AUROBINDO
Vedomie...podvedomie...sny 