V nedeľu nad ránom som mala zaujímavý sen. Sen začal pohromou, ktorá spustošila prímorskú oblasť. Neviem už presne, či to bola voda alebo vietor, no oblasť bola zničená a ľudia sa museli vysťahovať preč.
Ako tak pozerám na pláž, vidím ženu, ktorá leží na deke a pozerá do slnka a aj napriek zničenej oblasti si užíva ten pocit oddychu a relaxu. Rozmýšľam prečo práve tu, čo ju k tomu vedie? Možno to nevníma…
V diaľke pozdĺž brehu vidím vysoké budovy, ktoré sú tak isto prázdne. Zrazu sa ocitnem v nejakom dome…rodina sa nestihla ani vysťahovať, všetko tam zanechala.
Pozerám do skríň, čo všetko tam zanechali. Nad poličkou vidím na stene niečo napísané. Zameriam pohľad na písmo a snažím sa ten papier odlúpnuť zo steny dolu a v tom sa písmo objavuje aj na stene, akoby mi niekto chcel písaním po stene niečo zdeliť. Pribúdajú celé vety, ale nevenujem tomu pozornosť a obraciam sa k zásuvkám. Spodná zásuvka obsahovala veci ženy, ktorá tam bývala. Po otvorení som tam našla zelený kabát a ozvalo sa mužským hlasom: “Ten si sama ušila a veľmi rada ho nosila.”
Otvorila som inú zásuvku a v nej boli hračky a znova mi mužský hlas povedal, že to sú hračky jeho detí…nestihli si ich pobrať sebou a ja som rozmýšľala, či im deti zahynuli, alebo museli rýchlo odísť preč. Ako som otvorila plochu zásuvku, zrejme písací stolík muža rodiny…medzi dverami, po mojej ľavej strane sa objavil muž z iného obdobia. Fuu ťažko odhadnúť z akého, ale odevom mi pripomenul gladiátora…kožene sukňové šaty, popruhy na zbraň a mal zvláštnu prilbu na hlave. Pochopila som, že to bol muž, čo sa mi prihováral vnútorným hlasom a bol citovo spätý s vecmi, ktoré tam zanechali. Po chvíli sa pri ňom zjavil muž v podobnom odeve a povedal, že je strážca času a už musía odísť. Keď zmizli zobudila som sa. Nejaký čas som rozmýšľala, prečo sa mi sen sníval a čo za tým bude a jediné, čo sa mi vybavuje je to, že za všetkým vnímam minulosť, ktorá v nás zanecháva citové stopy.
Vedomie...podvedomie...sny 