Stupne podvedomého “Podvedomie”, o ktorom hovorí moderná psychológia, to je len vonkajšie pohraničné územie sveta, takmer takého veľkého, akým je nadvedomé, s mnohými úrovňami, silami, bytosťami, (alebo bytosťami – silami, ak tak chcete.) On predstavuje našu evolučnú minulosť – nedávnu aj vzdialenú – a nesie v sebe stopy nášho terajšieho života a všetkých minulých životov – presne tak, ako nadvedomé je našou evolučnou budúcnosťou. Obsahuje všetky sily, ktoré dominovali v našom evolučnom vzostupe od neživej hmoty k zvieraťu a od zvieraťa k človeku, ba čo viac tieto “zvyšky” žijú ďalej a vplývajú na nás, a sme v skutočnosti tak povediac “božskejší”, ako si myslíme (o sebe), vďaka nadvedomej budúcnosti, ktorá nás priťahuje, tak je v nás omnoho viac živočíšneho, ako si predstavujeme, kvôli podvedomej a neuvedomelej minulosti, ktorú nechávame za sebou.
V tomto dvojakom myslení sa skrýva kľúč k celému Tajomstvu. Dosiahnuť nebeské sféry nemôže ani jeden, kto obišiel útroby pekla. V skutočnosti možno dosiahnuť duchovné nebesá a nemať žiadne predstavy o týchto tmavých a špinavých sférach, alebo sa dozvedieť o nich len v dôsledku nejakej nešťastnej náhody. No jestvujú nebesá a nebesá, rovnako ako aj peklo a peklo. (Každá rovina našej bytosti má svoje “nebesá” a svoje “peklo”). Nábožný človek sa obyčajne odriekne svojho individuálneho “Ja” a takým spôsobom odstráni problém podvedomého, opustí ho.
Potrebuje prejsť len cez jeden prah, ale ten ochraňujú stráže natoľko nepríjemné, že sú pochopiteľné “horory” a “pokušenia”, spomínané v životopisoch svätých. No to je len jediný prechod. Dosiahnuť tie nebesá, o ktoré sa usiluje, znamená jednoducho opustiť vonkajšiu existenciu a pohrúžiť sa do extázy, ako sme už povedali. Cieľom našej jogy je nestrácať vedomie ani dolu, ani hore a najmä nezatvárať oči pred tým, čo nás obklopuje dolu. Integrálne hľadajúci nie je stvorený ani pre absolútnu temnotu, ani pre oslepujúce svetlo. Musí vidieť všade, kamkoľvek by šiel. To je prvá podmienka, ako docieliť kontrolu.
Nesnažíme sa “prejsť” k lepšej existencii, ale zmeniť našu terajšiu existenciu. Rovnako ako jestvuje niekoľko stupňov v nadvedomom tak aj v podvedomom je niekoľko úrovní alebo svetov – niekoľko “tmavých jaskýň”, ako ich nazýva Rig Veda. V skutočnosti každá rovina našej bytosti má svoje podvedomé – jestvuje mentálne podvedomé, vitálne podvedomé a fyzické podvedomé, ktoré prechádza do materiálneho*). Tam nájdeme všetky primitívne a hrubé mentálne formy alebo sily. ktoré sa prvé objavili vo svete Hmoty a Života: všetky agresívne impulzy, vlastné životu v etape svojho zrodu, všetky jeho reflexy, stresy a utrpenia a nakoniec sily choroby, rozkladu a Smrti, ktoré podvedome riadia náš fyzický život.
A vtedy sa stáva zrejmým, že skutočný život na Zemi nie je možný do tých čias, pokým všetky tieto svety disponujú našim fyzickým rozumom. Takže práve my sme bojiskom, vnútri nás sa stretávajú všetky tieto svety od najvyššieho po najnižší. Preto nemôžeme utekať, držiac si nos a prežehnávajúc sa, musíme otvorene, priamo a rozhodne vyjsť do arény a zvíťaziť za každú cenu. A musí niesť jarmo, aby ho potom zvrhol – na to prišiel, a tiež bolesť znášať, aby ju potom vyliečil …
Hranice psychoanalýzy
Moderná psychológia tiež pochopila dôležitosť podvedomia a nutnosť jeho očistenia. No psychológovia videli len jednu polovicu obrazu – podvedomé, ale nevideli druhú – nadvedomé. Predpokladali, že ich slabé mentálne záblesky môžu osvetliť tento zlodejský brloh. Rovnako úspešne by sa mohli pokúsiť nájsť cestu v najhustejšej a najtmavšej húštine džungle, vybavení vreckovou baterkou. V praxi vo väčšine prípadov sa chápe podvedomé ako opačná, tienistá stránka malej frontálnej osobnosti.
V skutočnosti jestvuje základný psychologický zákon, ktorému sa nemožno vyhnúť a podľa ktorého schopnosť človeka zostupovať je priamo úmerná jeho schopnosti vystupovať. Nemôže zostúpiť na väčšiu vzdialenosť, než na akú je schopný vystúpiť, pretože sila, nutná k zostúpeniu je taká istá ako sila, ktorá zabezpečuje vystupovanie. Keby sme nejakým spôsobom zostúpili pod hranicu, určenú našou schopnosťou vystúpiť, priviedlo by nás to hneď k nešťastiu, choromyseľnosti, k záchvatu šialenstva, pretože by sme boli zbavení potrebnej ochrany.
Čím viac sa približujeme k prameňu pravdy tu dolu, tým viac sa nám otvára múdrosť, nezmerná vo svojej hĺbke. Základné komplexy, ktoré brzdili pána Duponta, sa nachádzajú, ak sa možno tak vyjadriť, len niekoľko centimetrov pod povrchom, zatiaľ čo jeho uvedomelý život sa nachádza niekoľko centimetrov nad ním. Teda ak naši psychológovia nie sú zvlášť osvietení, nemôžu skutočne zostúpiť do podvedomého a preto nemôžu ani nič skutočne liečiť, s výnimkou niektorých povrchových odchyliek, no aj vtedy jestvuje stále riziko, že tieto narušenia vyklíčia niekde na inom mieste, prijmúc inú formu.
Nemožno nič vyliečiť dovtedy, pokým človek neprejde celú cestu zostupovania. A túto cestu nemožno prejsť dovtedy, pokiaľ nie je úplne prejdená cesta vystupovania. V závislosti od zostupovania sa stáva potrebným stále silnejšie a silnejšie svetlo, v opačnom prípade človek bude jednoducho zjedený zaživa. Keby psychoanalýza nesúhlasila zostať vo svojom úzkom rámci, nebolo by v tom nič strašné. Koniec koncov, uvedomila by si svoju uvedomelosť a spínala by pritom užitočnú sociálnu funkciu liečenia akéhosi drobného svrabu.
Bohužiaľ pre mnohých sa psychoanalýza stala niečím na spôsob nového evanjelia. Skoncentrovaná skôr na naše temné stránky ako na naše božské možnosti, stala sa silným prostriedkom mätenia umov. Nepochybne, v procese evolúcie naše “chyby” zaujímajú im určené miesto. To, že zakolísala naša komfortná morálka a meštiacka samoľúbosť, je kladný fakt, no metóda, zvolená s týmto cieľom, je nebezpečná, pretože vyvoláva chorobu,ale nemá sily ju vyliečiť. “Ona sa snaží, – hovorí Šrí Aurobindo – urobiť rozum a vitálne ešte viac nečistým ako predtým.
Moderná psychológia – to je veda, ktorá nevyrástla z krátkych nohavíc, nerozvážna v svojich záveroch, nedokonalá vo svojich metódach a zároveň nezrelá. Ako v iných mladých vedách, tak aj tu sa v plnej miere prejavil všeobecný zvyk ľudského rozumu vziať nejakú čiastočnú alebo lokálnu pravdu, nezákonne ju zovšeobecniť a snažiť sa ňou vysvetliť s pomocou jej ohraničeného jazyka celú Prírodu. Psychoanalýza, menovite Freudova, vyberá určitú časť -tú najtemnejšiu, najnebezpečnejšiu, najnezdravšiu časť povahy, najnižšiu vitálnu vrstvu podvedomého, vyčlení niektoré z jej najpatologickejších fenoménov a pripisuje im konanie, ktoré vybočuje z rámca jej skutočnej úlohy.
Ak ju predčasne vyzdvihneme,alebo ak to urobíme spôsobom nevhodným pre pokus, môžeme zaplaviť temnou a špinavou hmotou aj uvedomelé sféry a tak otráviť celú vitálnu, ba aj mentálnu podstatu. Preto vždy treba začínať z pozitívnej a nie negatívnej skúsenosti, vnášať dolu niečo z božskej povahy – pokoj, svetlo, vyrovnanosť, čistotu, božskú silu – do tých častí uvedomelej bytosti, ktoré podliehajú zmene. Len potom, keď toto bude realizované v dostatočnej miere a objaví sa pevný kladný základ, možno bezpečne podnecovať skryté nepriateľské elementy podvedomého s tým, aby sme ich zničili a odstránili s pomocou božského pokoja, svetla, sily a poznania*).
No psychoanalýza má ešte jeden omnoho vážnejší nedostatok. Veď ak by aj psychoanalytici v skutočnosti získali silu nevyhnutnú k tomu, aby sa spustili do podvedomého, aj tak by nič nevyliečili, len by riskovali ako žiak Čarodejníka, že uvedú do činnosti sily, ktoré nie sú schopní ovládať. No aj keby mohli riadiť tieto sily a ničiť ich, najskôr by zničili dobro spolu so zlom a spôsobili by tým veľkú ujmu našej povahe. Pretože nemajú vedomosti. Zo svojej mentálnej úrovne nemôžu vidieť dosť ďaleko do budúcnosti a oceniť dobro, ktoré pripravuje zlo a uvidieť dynamickú Silu skrytú hrou protikladov.
K tomu, aby sme vyčlenili túto špinavú zmes, je nutná iná sila a predovšetkým iné videnie: -Musíte poznať celok, skôr ako môžete poznať (jeho) časť, najvyššie skôr, ako môžete pochopiť najnižšie. Taká je perspektíva najvyššej psychológie, ktorá čaká na svoj čas, psychológie, pred ktorou zmizne, zmení sa v nič to úbohé blúdenie v tme. Tu sa stretávame so základnou chybou našej psychológie. Ona nie je schopná čokoľvek pochopiť preto, že hľadá dolu, v našej evolučnej minulosti. Naozaj je tam polovica Tajomstva, no pre nás je nevyhnutne potrebná najväčšia sila k tomu, aby sme otvorili dvere dolu.
Nie sme stvorení na to aby sme sa obzerali,ale na to, aby sme pozerali dopredu a hore do nadvedomého svetla, pretože ono je naša budúcnosť a len budúcnosť môže vysvetliť a vyliečiť minulosť. “Považujem za ťažké,” písal Šrí Aurobindo žiakovi, stavať sa k týmto psychoanalytikom seriózne, hoci by to bolo pravdepodobne treba, pretože aj polovičné poznanie – to je veľká vec a môže sa stať veľkou prekážkou na ceste ku skutočnej Pravde. Oni pozerajú zdola hore a vysvetľujú najvyššie svetlo najvyšším mrakom. No uvedomenie si týchto vecí je hore a nie dolu. Nadvedomé a nie podvedomé je skutočným základom vecí.
Význam lotosu nemôže byť odhalený s pomocou vysvetlenia tajomstva blata, z ktorého rastie. Jeho tajomstvo musí byť odhalené v nebeskom predobraze (prototype), ktorý večne kvitne v najvyššom Svetle. Nám sa zdá, že postupujeme zdola hore, z minulosti do budúcnosti, od noci k svetlu vedomia, no nie je to nič iné, len naše mentálne poznávanie, ktoré skrýva pred nami celok. V opačnom prípade by sme videli, že nie minulosť je motorom nášho postupovania, ale budúcnosť nás ťahá, vlečie nás, to svetlo zhora postupne preniká do našej tmy. Veď ako by mohla tma vytvoriť toto svetlo?
Keby sme sa zrodili z tmy, tak naším koncom by nebolo nič iné ako tma. ” Je to večný strom, ktorého korene sú navrchu a konáre sú obrátené dolu,” – hovorí Kadha Upanišada (VI. L). Vzniká v nás dojem, že vynakladáme ohromné úsilie na to, aby sme rástli, chápali a spoznávali veci. Máme taký pocit, že intenzívne smerujeme do budúcnosti. No to svedčí o našom obmedzenom hľadisku. Keby sme sa mohli pozrieť z druhej strany, tak by sme možno videli, ako sa nadvedomá budúcnosť snaží preniknúť do našej prítomnosti. A pochopili by sme, že to, čo pociťujeme ako vlastné úsilie, je len odpor, vyvolaný našou tuposťou a nevedomosťou. Budúcnosť sa nepohybuje len smerom zdola hore – v takom prípade by Zem nemala v čo dúfať, ukončila by svoje putovanie tým, že by vybuchla na nebi v najvyššom psychickom vypätí, alebo by sa ponorila znova do svojej temnoty.
Ona sa pohybuje tiež zhora dolu, stále hlbšie a hlbšie zostupuje do našej mentálnej hmly, do vitálnej zmiešaniny, do tmy podvedomého a neuvedomelého a to dovtedy, pokiaľ neožiari všetko, neotvorí všetko, nevylieči všetko a, v konečnom dôsledku nedovŕši všetko. A čím hlbšie zostupuje, tým silnejším sa stáva odpor – žijeme v Železnej Dobe, v čase veľkej Vzbury a Nebezpečenstva. No aj v čase Nádeje. V najvyššom bode, kde sa táto budúcnosť dotkne samotných hlbín budúcnosti, kde toto svetlo prerazí a osvieti samotné dno Noci, nájdeme, ak to bude Božia vôľa, tajomstvo Smrti a nesmrteľného Života. No ak pozeráme dolu a len dolu, tak nájdeme blato a nič okrem blata.
Z ukážka knihy Putovanie vedomia ŠRÍ AUROBINDO
Vedomie...podvedomie...sny 