Spriaznenosť duše vo sne…

Spriaznené duše nám do života vchádzajú, ale občas nevieme porozumieť ich posolstvu, ktoré nám prišli odovzdať. Niektoré prídu v čase, kedy sa nachádzame v živote s niekým iným a vyvolajú v nás silné duševné súznenie, alebo ich stretneme v čase, kedy je nám súdené prežiť spolu láskou naplnený život. Alebo také, ktoré stretáme v živote a cítime vzájomnú blízkosť. Mala som taký sen, aj keď v realite som momentálne spriaznenosť od opačného pohlavia nepocítila.

Chodila som na strednú školu a mali sme robiť záverečný projekt  k prijímačkám na vysokú umeleckú školu. Bola som v skupinke s chlapcom, ktorý ma samozrejme očaril, ale držala som si od neho odstup, lebo som nedúfala v žiaden vzťah. Bol to playboy, dosť chladný, ale veľmi nadaný. Mal krásne oči, hnedé vlasy, ale tvrdý prístup k svetu. Tým že sme sa často stretávali som ho svojou prítomnosťou trocha menila a uvedomovala si to.  Vytušila som, že sa u neho zrodil ku mne cit, ale nedal mi nič najavo. Pracoval aj na inom projekte, ktorý som nemala vidieť, no stalo sa. Bola to len načrtnutá verzia zlatého slnku s krásnym úsmevom, netuším či malo byť zarámované v obraze, alebo ako prívesok na retiazku. Pousmiala som sa, lebo som pochopila, že jeho práca vychádzala z duše.

Veľa vecí zo sna som vedome sledovala a potom som sa zobudila úplne, no sen pokračoval.

Ubehlo niekoľko rokov a bola som na vernisáži obrazov, sošiek a iných umeleckých diel. Zistila som, že je to výstava práve toho chlapca, ktorého som po škole nevidela, lebo on sa na vysokú dostal, ale ja nie. Keď som ho zbadala, vyzeral starší, ale rovnako krásny a príťažlivý. Stála som pri kamarátke s ktorou flirtoval. Vedela som, že mali spolu vzťah, ale nikdy im to dlho nevydržalo a vždy sa rozišli a po nejakom čase dali opäť dokopy. Otočila som sa a išla pozrieť jeden obraz, ktorý mal vo svojej izbe. Bol čierno-bielo-hnedý a menili sa v ňom tri krajiny. Maják v mori, dom na samote a ešte jeden, no ten sa mi už nevybavuje. Všetky tri sa v ňom postupne premieňali a mňa fascinovali. Prišiel ku mne a povedal mi, že by sa chcel so mnou porozprávať. Išli sme sa prejsť mimo jeho dom, v ktorom bola výstava.  Začal sa mi citovo priznávať, že po škole ako som zmizla z jeho života si uvedomil, že som ho zmenila, pri mne prvý krát sebe niečo cítil, čo ho naplňovalo. Silnú lásku, ktorá otvárala cestu k jeho vnútru, no nemal odvahu, aby sa prejavil. Jeho ego bolo silnejšie ako cit. Povedal mi aj za ten darček, ktorý pre mňa chystal, no ako som odišla z jeho života vytrácala sa aj jeho naplnenosť a nedokázal ho dokončiť. Často na to pozeral, spomínal na obdobie, kedy sme spolu pracovali na tom projekte, čo mu dávalo silu.

Spomenula som jeho tvorbu, obraze, ktoré boli krásne , ale chladné a vytvorené ako robotom. Málo kto dokázal za taký čas vytvoriť toľko vecí. Priznal sa mi, že prácou sa snažil zaplniť svoj život, ale čím viac obrazov urobil tým prázdnejší sa cítil. Ani  ženy  do svojho života neprijímal s láskou, vždy to bolo len o pudovom uspokojený. Prišlo mi ho ľúto.

Ty sám potrebuješ vnímať lásku seba samého…

Odpovedal mi, že stále ma nosí vo svojom srdci a položil mi ruku na jeho hruď, aby som pocítila ako mu bije. Srdce máš studené a pichľavé.(moja profesionálna deformácia, už preciťujem energie aj vo snoch. 😆 )

Ukázala som mu, aby skúsil ma precítiť svojou srdcovou čakrou a dala mu tam svoju dlaň. Bol vnímavý a dokázal to a ten pocit ho veľmi očaril. Sama som cítila to čo pocítil a vnímala to svojou čakrou.

Znova som si bola vedomá o čom snívam a plne to prežívala.

Potom som mu povedala , aby takto precítil sám seba a skúsil sa svojou energiou spojiť s mojou. Videla som ako sa naše energie prepletajú a spájajú. Nebola to silná duševná explózia, ale bolo to krásne.

Uvedomila som si , že on je hostiteľ a mali by sme sa vrátiť. Pozval ma na víno, aby som večer prišla, lebo chcel byť ešte so mnou. Sľúbila som mu to, no vedela som, že neprídem.

Vzal moju ruku a znova si ju priložil na svoju hruď. Prišlo mi to dosť sebecké, lebo som vytušila, že to čo pocítil ho ovládlo a chcel sa tým naplňovať.  Uvedomila si, že obaja sme už úplne niekde inde. Minulosť sa vrátiť nedá…. On sám by mi zlomil srdce a bol pre mňa nezrelí. Povedala som mu, že naše duše sa stretnú v inom živote a ak nám bude súdené, prežijeme spolu krásny život.Vedela som, že už ho viac neuvidím.

Zobudila som  sa a znova zaspala.

Sen pokračoval, ale ubehlo už veľa rokov. Bola som na jeho výstave obrazov, ktorá sa konala na počesť jeho tvorby. Zomrel vo veku 76 rokov a všetky jeho nepredané diela odkázal mne ako jedinej láske. Veľmi ma to dojalo a prišlo mi, že ma skutočne miloval. Žena, ktorá ho celým srdcom milovala a predávala jeho obrazy sa od neho lásky nedočkala, ale aj tak pri ňom stála. Zabezpečil aj ju finančne.

Išla som do jeho izby a pozerala znova na ten obraz s tromi meniacimi sa krajinami. Snažila som sa prísť na to, čo tie obrazy v jednom znamenali. Maják bolo ako svetlo v mori emócii, ktoré mu ukazovalo cestu domov, teda svetlo duše. Opustený dom bol on sám , ktorý bol prázdny ako navonok , tak aj vo vnútri , aj napriek jeho sláve a tvorbe a ten tretí obraz…netuším. Chcela som si ho vziať zo steny, ale nešiel a niekto mi povedal, že ako ho vezmem z toho miesta, nebude fungovať. Pocítila som , že on chcel , aby som žila v jeho dome. Pozerala som po dome, lebo som chcela vedieť, či jeho duch tuná neprebýva. V myšlienkach som si povedala, že svoju spriaznenosť nájdeme v inom živote a budeme spolu. V tom mi jeho priateľka povedala, že už dlho ho tu nevníma a zrejme sa jeho duch pobral na vyššie miesto, tam kam mal. Prišlo mi to ľúto, tak veľmi som ho chcela ešte vidieť a svojou srdcovou čakrou som vyslala k jemu energiu lásky. Pocítila som, že ju prijal. A môj sen už viac nepokračoval, len zanechal príjemnú spomienku.