Buddha hovorí: “Bdelosť je cestou k životu.”

Žijeme len natoľko, nakoľko sme bdelo vedomí. Bdelé vedomie je rozdielom medzi životom a smrťou. Nie ste nažive len preto, že dýchate, že vám bije srdce. V nemocnici môžete byť fyziologicky udržiavaní pri živote bez akéhokoľvek vedomia. Vaše srdce bude stále biť, budete môcť dýchať. Môžete byť udržiavaní v takých podmienkach, že budete žiť roky – v zmysle dýchania, tlčúceho srdca a prúdiacej krvi. V súčasnosti sa v rozvinutých krajinách po celom svete dá nájsť veľa ľudí, ktorí v nemocniciach len vegetujú, lebo pokročilé technológie umožnili odložiť smrť na neurčito. Ak je toto život, potom môžete byť udržiavaní nažive. Lenže to nie je žiadny život. Len vegetovať, neznamená žiť. Buddhovia majú odlišnú definíciu. Ich definícia vychádza z bdelého vedomia. Nehovoria, že ste nažive lebo dýchate, nehovoria, že ste nažive, lebo vám v žilách prúdi krv. Hovoria že žijete, keď ste bdelí. S výnimkou prebudených teda v skutočnosti nežije nikto. Ste mŕtvoly – chodiace, hovoriace, konajúce – ste roboty.

Bdelosť je cestou k životu, hovorí Buddha. Staňte sa viac bdelými, stanete sa viac živými. Sám život je Bohom – nejestvuje žiadny iný. Preto Buddha hovorí o živote a o bdelom vedomí.

Život je cieľom a bdelé vedomie metódou, technikou, ako ho dosiahnuť. Hlupák spí. A pretože spia všetci, všetci sú hlupáci. Neurážajte sa. Fakty treba podať také, aké sú. Fungujete v spánku. Preto tápete, preto robíte veci, ktoré robiť nechcete. Robíte veci, o ktorých ste sa rozhodli, že sa ich nebudete dopúšťať. Robíte veci, o ktorých viete, že nie sú správne, a nerobíte veci, o ktorých viete, že správne sú.

Ako je to možné? Prečo nedokážete kráčať rovno? Prečo vždy skončíte na postranných cestičkách? Prečo sa stále ocitáte na rázcestí?

Jedného mladého muža s príjemným hlasom požiadali, aby sa zapojil do divadelnej hry, hoci sa snažil vyhovoriť, že v takých situáciách sa vždy cíti veľmi nesvoj. Uistili ho, že to bude veľmi ľahké, prednesie len jeden verš a odíde do zákulisia. Pri predstavení už na javisko vyšiel vyvedený z miery odevom, do ktorého ho navliekli. Pri pohľade na hrdinku v bielych šatách, ležiacu na záhradnej lavičke mu úplne povolili nervy, celkom domotal text a musel s hanbou ujsť.

Práve k tomuto dochádza. Pozorujte vlastný život – všetko čo robíte je také zmätené a mätúce. Nie je vo vás žiadna jasnosť, žiadna vnímavosť. Nie ste bdelí. Nedokážete vidieť, nedokážete počuť – máte samozrejme uši, takže môžete počuť, ale vnútri nie je nikto, kto by rozumel. Máte samozrejme oči, takže môžete vidieť, ale vnútri niet nikoho. Vaše oči teda vidia a vaše uši počujú, lenže ničomu nerozumiete. A pri každom kroku zakopnete, pri každom kroku urobíte niečo zle. A pritom stále veríte, že ste bdelí. Tú predstavu celkom odhoďte. Odhodiť ju predstavuje veľký skok, lebo len čo raz odvrhnete predstavu “som bdelý”, začnete pátrať a zháňať sa po spôsoboch a prostriedkoch, ako skutočne byť bdelý.

Preto to prvé, čo si musíte zapamätať je, že spíte, tvdo spíte. Moderná psychológia objavila niekoľko dôležitých skutočností. Hoci ide len o intelektuálne objavy, je to dobrý začiatok. Aj keď tieto objavy boli urobené intelektuálne, skôr či neskôr budú prežité v živote.

Veľkým priekopníkom bol Freud. Samozrejme nie buddhom, ale aj tak mužom mimoriadne významným. Bol totiž prvý, vďaka komu väčšia časť ľudstva prijala názor, že sa v človeku skrýva rozsiahle nevedomie. Vedomá myseľ tvorí len desatinu a nevedomá je deväťkrát väčšia. Jeho nasledovník, Jung, potom zašiel ešte o kúsok ďalej, o kúsok hlbšie, a objavil kolektívne nevedomie. Za individuálnym nevedomím sa nachádza nevedomie kolektívne. Teraz je potrebný niekto, kto by objavil ešte jednu vec – existenciu kozmického nevedomia. Ja dúfam, že skôr či neskôr k tomu súčasné psychologické výskumy dospejú. Kozmické nevedomie je tým, o čom hovorili buddhovia.

Môžeme teda hovoriť o vedomej mysli, ktorá je veľmi nestála, a ktorá vo vašej bytosti zaujíma len nepatrnú časť. Za ňou sa nachádza podvedomá myseľ – hmlistá, matná, môžete počuť jej šepot, ale nedokážete mu rozumieť. Podvedomá myseľ je vždy za vedomou mysľou a ťahá za jej nitky. Tretia v poradí je nevedomá myseľ, s ktorou sa stretávate len vo svojich snoch, alebo ak požijete nejakú drogu. Potom nasleduje kolektívna nevedomá myseľ. Na tú narazíte len vtedy, keď budete intenzívne skúmať svoju nevedomú myseľ – vtedy nájdete kolektívne nevedomie. A keď sa vydáte ešte ďalej, ešte hlbšie, dostanete sa ku kozmickému nevedomiu.

Kozmické nevedomie je prírodou. Kolektívne nevedomie je všetkými ľuďmi, ktorí kedy žili až do tohto okamihu. Je vašou súčasťou. Nevedomie je vaším individuálnym nevedomím, ktoré vo vás spoločnosť potlačila, a ktorému nebolo dovolené sa prejaviť.

Preto k vám v noci prichádza zadnými vrátkami vo vašich snoch. Vedomá myseľ – budem jej hovoriť takzvaná vedomá myseľ, lebo je len takzvaná, nepravá. Je taká nepatrná, je to len malá iskrička, ale aj keď je len malou iskričkou, je dôležitá, lebo obsahuje semienko. Semienka sú vždy malé, majú však obrovský potenciál. Teraz sa otvára nová dimenzia. Rovnako ako Freud otvoril dimenziu pod vedomím, Šrí Aurobindo/9/ otvoril dimenziu nad vedomím. Freud a Šrí Aurobindo sú najvýznamnejšími ľuďmi tohto storočia. Obaja sú intelektuáli, ani jeden z nich nie je prebudený (pozn. prekl. u Šrí Aurobinda s tým nemožno súhlasiť), ale obaja preukázali ľudstvu neoceniteľnú službu. Vďaka nim sme si na intelektuálnej úrovni uvedomili, že nie sme takí malí, ako sa javíme na povrchu. Uvedomili sme si, že povrch v sebe ukrýva obrovské hlbiny a výšiny. Freud išiel do hlbín, Šrí Aurobindo sa snažil preniknúť do výšin. Nad našou takzvanou vedomou mysľou sa nachádza skutočná vedomá myseľ. Tú dosiahnete len prostredníctvom meditácie. Keď sa k vašej obyčajnej vedomej mysli pripočíta meditácia, stane sa skutočnou vedomou mysľou.

Za skutočnou vedomou mysľou leží nadvedomá myseľ. Pri meditovaní zažívate len jej záblesky. Meditácia je stále ešte tápaním v temnote. Áno, niekoľko okien sa otvorí, ale znova a znova padáte späť. Nadvedomá myseľ znamená samadhi (osvietenie) – dosiahli ste krištáľovo jasné vnímanie, dosiahli ste integrované vedomie. Teraz už nemôžete klesnúť späť, integrované vedomie je vaše. Zostane s vami dokonca aj v spánku.

Za nadvedomím sa nachádza kolektívne nadvedomie. To je to, čomu náboženstvo hovorí boh. Za kolektívnym nadvedomím leží kozmické nadvedomie, ktoré presahuje dokonca aj bohov.

Buddha ho nazýval nirvána, Mahávíra/10/ kajvalja, hinduistickí mystici mókša. Vy mu môžete hovoriť Pravda. Toto je deväť stavov vašej bytosti. A vy žijete len v jej malom kútiku – v nepatrnej takzvanej vedomej mysli. Je to, akoby mal niekto palác, na ktorý celkom zabudol, začal žiť na verande a myslel si, že je to všetko čo má. Freud i Šrí Aurobindo sú intelektuálni obri, priekopníci, filozofi, obaja so skvelými myšlienkami. Namiesto toho, aby sa študenti učili filozofiu Bertranda Russela, Alfréda North Whiteheada, Martina Heideggera či Jeana-Paula Sartra/11/,bol by omnoho lepšie, keby sa učili viac o Šrí Aurobindovi, lebo on je najväčším filozofom tohto storočia. Akademický svet ho však celkom opomíňa, celkom ho ignoruje. Je to preto, že stačí čítať Šrí Aurobinda a pocítite, že nie ste vedomí. On sám ešte nie je buddhom, ale aj tak vás privedie do rozpakov.

Ak má pravdu, čo urobíte? Prečo neskúmate výšiny svojej bytosti? 

Freuda prijímali s veľkým odporom, ale nakoniec ho prijali. Šrí Aurobindo ešte prijatý nie je. Dokonca mu nikto neoponuje, jednoducho ho ignorujú. A príčina je zrejmá. Freud hovorí o niečom pod vami – to nie je také trápne. Môžete sa cítiť dobre, lebo viete, že ste vedomí a pod vaším vedomím je podvedomie, nevedomie a kolektívne nevedomie. Tieto stavy sa nachádzajú pod vami, vy ste na vrchole, môžete sa cítiť skvelo. Ak však budete študovať Šrí Aurobinda, budete sa cítiť nepríjemne, dotknuto, lebo existujú vyššie stavy než ten váš – a ľudské ego nikdy nechce prijať, že existuje niečo vyššie než ono. Človek chce veriť, že je vrcholom, špičkou, Gaurišankarom/12/, Everestom – že nie je nič, čo by bolo vyššie než on. Je to dobrý pocit. Keď popierate vlastné kráľovstvo, vlastné výšiny, cítite sa veľmi dobre. Uvážte, aké je to pochabé.

Buddha má pravdu. Hovorí: “Hlupák spí, akoby už bol mŕtvy, no majster je bdelý a žije naveky.” Bdelé vedomie je večné, nepozná smrť. Zomiera len to, čo vedomé nie je. Preto, ak zostanete nevedomí, ak sa neprebudíte, budete musieť znova zomrieť.

Ak sa chcete zbaviť utrpenia z opätovného rodenia a zomierania, ak sa chcete vyslobodiť z večného kolobehu zrodov a smrtí, budete sa musieť stať dokonale bdelými. Budete musieť vo vedomí stúpať vyššie a vyššie. Tu nejde o uznanie intelektom, musí sa to stať vašou skúsenosťou, musí sa to stať vašou existenciou. Nehovorím, aby ste boli presvedčení filozoficky, lebo filozofické presvedčenie neprináša nič, nenesie žiadne ovocie. Pravé ovocie získate len vtedy, keď vynaložíte veľké úsilie na to, aby ste sa prebudili.

Intelektuálne koncepcie však vo vás môžu vzbudiť túžbu, dychtivosť, vďaka nim si môžete uvedomiť potenciál, to, čo je možné. Môžete si uvedomiť, že nie ste len tým, čím sa zdáte byť – ste omnoho viac. Hlupák spí, akoby už bol mŕtvy, no majster je bdelý a žije naveky. Pozoruje. Jeho myseľ je jasná.

Jednoducho krásne výroky. Pravda je vždy prostá a nádherná. Jednoduché výroky, no koľko toho obsahujú. Svety vnútri svetov, nekonečné svety. Jediné, čo sa musíte naučiť, je bdelosť. Pozorujte! Pozorujte každý svoj čin. Pozorujte každú myšlienku, ktorá vám prechádza mysľou. Pozorujte každú túžbu, ktorá vás ovláda. Pozorujte dokonca aj nevýznamné pohyby – ako chodíte, hovoríte, jete, kúpete sa. Všetko pozorujte. Nech sa všetko stane príležitosťou na pozorovanie. Nejedzte mechanicky, nepchajte sa len – buďte nanajvýš bdelí. Riadne a vedome prežúvajte, a budete prekvapení, o čo všetko ste doteraz prichádzali, lebo každé sústo vám poskytne obrovské uspokojenie. Keď budete jesť s bdelosťou, jedlo sa stane chutnejším. Dokonca aj obyčajné jedlo chutí skvelo, keď ste bdelí. A keď bdelí nie ste, môžete jesť ten najchutnejší pokrm, no ten bude bez chuti, lebo nebude nikoho, kto by to pozoroval.

Len sa napchávate. Jedzte pomaly, bdelo, každé sústo musíte požuť a vychutnať. Ovoniavajte, dotýkajte sa, vnímajte vánok a slnečné lúče. Pozerajte na mesiac, staňte sa tichým jazierkom bdelosti, a mesiac sa vo vás bude zrkadliť s nesmiernou krásou. Žite svoj život s neustávajúcou bdelosťou.

Znova a znova na to budete zabúdať. Netrápte sa kvôli tomu, je to prirodzené. Po milióny životov ste nikdy neskúšali byť bdelí, preto je len prirodzené, že budete opätovne zabúdať. No len čo si spomeniete, znova pozorujte. Pamätajte si jedno: len čo si uvedomíte, že ste zabudli, neľutujte, nermúťte a neodsudzujte sa, ináč budete len plytvať časom. Netrápte sa: “Zase som to nezvládol.” Nemajte pocit: “Som nanič.” Nikdy neľutujte minulosť! Žite v prítomnosti. Tak ste zabudli, no a čo? Bolo to prirodzené, je to zvyk, a zvyky zomierajú ťažko. Navyše, toto nie je zvyk, ktorý by ste získali v jednom živote. Je to zvyk, ktorý sa upevňoval milióny životov. Ak teda dokážete zostať bdelí čo i len na pár okamihov, buďte vďační. Tých pár okamihov je viac, než by sa zdalo. Pozoruje. Jeho myseľ je jasná. Keď pozorujete, dostavuje sa jasnosť.

Prečo z bdelosti vzniká jasnosť?

Lebo čím sa stanete bdelejšími, tým menšia bude vaša uponáhľanosť. Stanete sa plynulejšími. Keď pozorujete, vaša rapotajúca myseľ rapoce menej, lebo energia, z ktorej sa stávalo rapotanie, sa obracia a rodí sa z nej bdelosť. Je to tá istá energia! Viac a viac energie sa zmení na bdelosť, a myseľ tak nedostane svoju výživu. Myšlienky sa preriedia, odľahčia. Pomaly, pomaličky začnú umierať. A len čo začínajú umierať myšlienky, prichádza jasnosť. Z vašej mysle sa stáva zrkadlo.

Je šťastný! Keď má človek jasnú myseľ, je blažený. Zmätok je prvotnou príčinou utrpenia. Základom blaženosti je jasnosť. “Je šťastný! Vidí, že bdelosť je život.” Teraz vie, že smrť nejestvuje, lebo bdelosť nemožno nikdy zničiť. Až príde smrť, budete ju tiež pozorovať. Ak zomriete bdelí, pozorovanie nezomrie. Vaše telo sa rozpadne, obráti sa v prach, ale vaša bdelosť zostane. Stane sa súčasťou kozmického celku. Stane sa kozmickým vedomím. V takých chvíľach proroci upanišád/13/ hovoria: “Aham brahmásmí – som kozmické vedomie.” V takom stave vyhlásil al-Hillaj Mansúr/14/: “Ana’l haq! – som Pravda (Boh)!” To sú výšiny, na ktoré máte právo. Ak ich nedosahujete, môžete za to len vy sami. Nikto iný. S ohromnou vytrvalosťou medituje, hľadá slobodu a šťastie. Pozorne počúvajte tie slová! Kým na svoje prebudenie nevynaložíte všetko úsilie, nedôjde k nemu. Čiastočné úsilie je zbytočné. Nesmiete byť len priemerní, nesmiete byť len vlažní. To vám nepomôže. Vlažné úsilie je odsúdené na neúspech.

Transformácia prebehne len vtedy, keď na ňu vynaložíte všetku energiu. K alchymistickej premene dôjde, až keď naplno vriete. Vtedy sa odparíte.

Potom začnete stúpať. Nevšimli ste si? Voda tečie nadol, para stúpa nahor. Deje sa to isté: nevedomie klesá nadol, bdelé vedomie stúpa nahor.Nahor je synonymom pre dovnútra a nadol je synonymom pre smer von. Bdelé vedomie smeruje dovnútra, nevedomie von. Nevedomie vyvoláva váš záujem o čosi druhé – veci, ľudí, … Nevedomie vás udržiava v úplnej temnote. Vaše oči sú obrátené na druhých. Nevedomie je zdrojom akejsi vonkajškovosti, robí vás extrovertnými. Bdelé vedomie vytvára obrátenosť dovnútra, robí vás introvertnými. Vťahuje vás čoraz hlbšie dnu.

A hlbšie a hlbšie znamená aj vyššie a vyššie. Hlbšie a vyššie rastú súčasne ako strom. Vy len vidíte, ako strom rastie nahor, no nevidíte korene, ktoré rastú nadol. Najprv však musia rásť korene nadol, až potom môže strom rásť nahor.

Ak bude chcieť strom dosiahnuť nebo, bude musieť zapustiť korene do najväčšej možnej hĺbky. Strom rastie súčasne v oboch smeroch. Rovnako bdelé vedomie rastie nahor a súčasne zapúšťa korene do vašej bytosti.

Z knihy Osho: Bdelé vedomie (Kľúč k životu v rovnováhe)