Tento článok dávam na podnet jedného komentára od Anakina , kde opisuje svoje jasnovidné schopnosti. Dúfam, že napomôže aj iným.😉

Zmyslové orgány duše

Slnečná jasnovidnosť vzniká tým, že človek pracuje na sebe; tzn. že jeho ja pracuje na jeho nižších schránkach, preniká ich sebauvedomením, preduchovňuje a pretvára. Astrálne telo, predtým kalné a nediferencované, sa začína spriezračňovať a organizovať. Z cností a z čistého pocitového sveta duše sa vytvoria vnútorné orgány, ako duchovné oko, ucho, duchovný hmat. Prečistené sily astrálneho tela sa menia na poznávacie nástroje Ducha.

Mesačná jasnovidnosť vzniká tak, že človek sa iba pasívne “otvorí”, vystaví svoje astrálne telo vonkajším vplyvom tak, ako je. Samotným “otvorením” sa však astrálne telo nijako nezdokonalí ani nevyvinie na vyšší stupeň. Pravý jasnozrak znamená postrehovanie čakrami prirodzeným , správnym vyvinutým.

Predčasné a umelé otváranie čakier pasívnym spôsobom zvonka je pokus o postrehovanie obnaženými, no ešte nevyvinutými a deformovanými vnútornými zmyslovými orgánmi duše, ktoré nemôžu podať o duchovnom svete zatiaľ nič iné ako skreslené správy. Veď astrálne telo je otvorené duchovnému svetu aj každú noc, vo sne.

Sny obyčajného človeka však majú sotva nejakú poznávaciu hodnotu. Sú vyžitím jeho subjektívnych strachov a túžob a – až na výnimky – neodrážajú nič vyššie, nič objektívne.

Len tomu, kto svoje astrálne telo celkom s priezrační, stane sa priehľadným pre ešte vyššie svety Ducha, ktoré sú nad ním. Takéto spriezračnenia sa nazýva katarziou . Na tomto stupni sa duša žiaka podobá na tiché lesné jazierko, ktorého nepohnutá hladina sa za nočného bezvetria premení na zrkadlo a odráža nádheru hviezd na nebeskej klenbe. Žiak musí dokázať uviesť svoje duševné sily do pokoja a dokonalej rovnováhy, aby sa premenili na poznávacie sily.

Duša človeka zameraného na pozemské veci sa podobá na neustále rozčerenú, rozbúrenú hladinu, v ktorej nie je vidieť nič, len rýchlo sa meniace a zmätené útržky jej pozemského okolia. Do sna každého človeka pôsobia anjeli; ale vášne v človeku zacláňajú ich pôsobenie ako oblaky hviezdy a okamžite deformujú každý prichádzajúci obraz vo sne do smeru planúcich túžob a strachov snívajúceho.

Len čistý človek sa môže na svoje sny spoľahnúť, a kráľovstvo noci sa mu premení z ríše zmätku na klenotnicu inšpirácie.

Preto človek, ktorý má dušu plnú nepokoja, osobných sympatií a antipatií, nespracovaných pocitov, nedokonalostí a necností, nemôže ani po “otvorení čakier”, uvedení “do alfy” a pod. dúfať v nič viac, ako v znížený stav vedomia, v ktorom prežíva len svoje vlastné sny.

Katarzia, očista astrálneho tela, umožňuje prvý stupeň vedomej, slnečnej jasnovidnosti – tzv. imagináciu. Imaginácia nevyžaduje nič menej, ako premôcť svoje osobné vášne a slabosti. Ten, kto potom ďalej pracuje na sebe tak, že prečistí a prenikne jasným vedomím nielen svoje astrálne, ale aj svoje éterické telo, prežije tzv. osvietenie.

Osvietenie, premena éterického tela, umožňuje druhý stupeň solárnej jasnovidnosti – inšpiráciu. Inšpirácia nevyžaduje zase nič menej, ako premôcť hlboko zakorenené automatizmy, zvyky a zlozvyky svojej povahy; zvíťaziť nad samým sebou.

Ten, kto odtlačí svoje očistené astrálne telo až do tela éterického, stáva sa zasvätencom. Výstup čo i len k tomu prvému stupienku nadvedomia však vyžaduje neobyčajnú vnútornú aktivitu ducha, aká zostáva bežnému svetskému človeku po celý jeho život niečím celkom neznámym.

Médiumita naopak vyžaduje čím väčšiu pasivitu vlastného ja. Vystúpiť k nadvedomiu znamená zbystriť svoje vedomie neobyčajnou bdelosťou, nie upadať do polosnových, polonevedomých stavov. Médium je tak pravým opakom zasvätenca. Zasvätenec preniká svoje podvedomie silou svojho ja, presvetľuje ho a premieňa. Médium naopak rezignuje na svoje vlastné sily a svojmu podvedomiu sa oddáva. Už len zo zaužívaných slovných spojení musí byť zrejmé, že do mediálneho tranzu možno “upadnúť”, avšak do osvietenia nemožno “upadnúť”, ale sa k nemu len “povzniesť”, “prepracovať”, “vystúpiť”.

 Slnečná a mesačná jasnovidnosť

Médium je spojené so všetkým, čo je na Mesiaci. Ale už nie s tým, čo je na Slnku. Preto mesačnú jasnovidnosť môžeme nazvať aj duševnou jasnovidnosťou; a slnečný jasnozrak jasnovidnosťou duchovnou. Médium preniká astrálnu auru ľudí, očistec, ríšu mŕtvych. Vidí osobné problémy ľudí a všetko duševno, ktoré smeruje k zemi a je so zemou zviazané. Vidí všetko, čo spadá do ľudskej karmy, i keď to nevie správne posudzovať a hodnotiť. Mediálne správy obsahujú popisy vrážd, nešťastí, zmyselných vášní, zla; preto sa mesačná jasnovidnosť dá výnimočne dobre použiť v kriminalistike.

Mesačná jasnovidnosť preniká osobnú auru ľudí, to časné, subjektívne. Slnečný jasnozrak preniká podstatu vecí, to večné, objektívne. Odhaluje zákony kozmického Ducha múdrosti a lásky.

Slnečný jasnozrak sa nezameriava na to egoistické, osobné, ale zaoberá sa výlučne nadosobným; preniká život hierarchických bytostí.

Nesleduje individuálne, subjektívne aurické deje, ale sleduje kazuálne esencie, všade odhaľuje zákonité dianie a túži riadiť svoj osobný vývoj a vývoj ľudstva v súlade s nimi správne. Mesačná jasnovidnosť vidí následky; slnečná príčiny. Mesačný jasnozrak hladí pasívne v ústrety všetkému, čo je osudové; a fascinuje sa tým, čo je neodvratné. Slnečný jasnozrak dáva človeku do ruky kľúče, pomocou ktorých môže vziať osud do svojich vlastných rúk, a tým ho oslobodzuje. Veštica môže pomocou gule alebo z kariet predpovedať budúcnosť, môže vidieť blížiť sa nejaku karmickú udalosť v niekoho aure; ale len slnečný zasvätenec vie, čo má robiť, aby sa osudu vyhol a zmenil budúcnosť.

Mesačná jasnovidnosť vníma podvedomie, slnečná nadvedomie. Astrálny jasnovidec vníma, čo si kto myslí, čo plánuje, sympatie a antipatie v duševnom okolí človeka.

Preto sa mesačná jasnovidnosť najlepšie uplatní v osobnom poradenstve. Správne pochopená sa môže stať pomocným nástrojom sebaanalýzy. Mesačná jasnovidnosť sa však svojím charakterom nehodí na poznávanie nadvedomia. Pýtať sa astrálnej jasnovidky alebo média na Boha, vznik vesmíru, na zmysel života, kozmické zákony, hierarchické bytosti a pod. je neadekvátne. Astrálne médium môže odpovede na takéto otázky opäť čerpať len zo subjektívnej sféry Zeme, takže to, čo obdržíme, býva spravidla len protirečivá zmes viac alebo menej obmedzených pozemských názorov. U média musíme vždy počítať s tým, že v ňom spolupôsobí svet ľudských myšlienok – predstavy, želania a očakávania prísediacich a ďalšie vplyvy. V histórii sa však objavili aj médiá, ktoré významným a trvalým spôsobom zasiahli práve do vývoja ezoterickej filozofie.

Ako je to možné?

Napríklad osobnosť Heleny Petrovny Blavatskej, akokoľvek kontraverzná, predsa len priniesla pôvodné podnety, ktoré sa stali trvalou súčasťou základov celého radu neskorších ezoterických škôl. Podobným ojedinelým prípadom je rozsiahle a detailné dielo zakladateľky Arkánovej školy siedmych lúčov, Alice A. Baileyovej.

 Ušľachtilé médiá

Mesačná jasnovidnosť sa teda dá využiť, ale len vtedy, ak ju dokážeme správne zaradiť, aby sme nepodľahli dojmu, že informácie takto získané k nám prichádzajú rovno z nejakých božských sfér, len preto, že k nám prichádzajú telepatickou cestou cez médium.

Astrálna jasnovidnosť iba zrkadlí činy iných bytostí v astrálnej sfére, odráža ich ako Mesiac. Mesačná jasnovidnosť spočíva čisto v pasívnom vnímaní; slnečná v aktívnom poznávaní, tvorbe.

Médium samo zo seba žiaden nový poznatok nestvorí, neprinesie do myšlienkovej atmosféry Zeme nič nové. Avšak médium, ak je dosť čisté, môže neskreslene, objektívne odrážať subjektívny svet niekoho druhého. Ak potom vnútorný svet tej druhej osoby nemá len subjektívnu, ale aj nejakú objektívnu, poznávaciu hodnotu, vzniká výnimočná situácia, kedy sa v médiu odráža objektívne poznanie niekoho druhého. Pritom médium príjme poznatky v hotovom znení, informáciu v určitej forme, ktorej zmysel nemusí dokázať svojím vlastným duchom preniknúť. V takejto situácii sa nachádzali Helena P. Blavatská aj Alice A. Baileyová, ktorá nezapiera, že ona sama je prvou usilovnou žiačkou a študentkou svojich vlastných kníh. Podobne prehlasovala o sebe H. P. Blavatská, že je vedená majstrami El Morya a Koot Hoomi. H. P. Blavatská aj A. A. Baileyová teda obe pracovali len ako sekretárky, tlmočníčky či hovorkyne. Najskôr tu však pochopiteľne musel byť niekto, kto tieto poznatky do myšlienkovej atmosféry Zeme priniesol, kto si ich vydobil cez svoje vlastné ja, vlastným úsilím.

 Mesačná jasnovidnosť ako pozostatok starolemurského vývoja

Aby sme mohli mesačnú jasnovidnosť hodnotiť naozaj správne, musíme porozumieť jej pôvodu a miestu v evolúcii. V prvej polovici Lemurie bol človek ešte bez vlastného ja, a namiesto neho pôsobili v jeho astrálnom tele hierarchické bytosti, anjeli; rovnako, ako pôsobia v astrálnom tele zvierat, ako skupinové ja zvieracích druhov. Anjeli vpracovali do ľudského astrálneho tela dolnú polovicu lístkov lotosových kvetov, pomocou ktorých lemurský človek vnímal. Časť organizácie svojho astrálneho tela teda človek nezískal vlastnou zásluhou, ale ako dar hierarchických bytostí a tá mu umožňovala tzv. temnú alebo starú mesačnú jasnovidnosť. Mesačná jasnovidnosť bola v Lemurii riadnou, prirodzenou vlastnosťou človeka.

Starolemurský človek žil vo svojom astrálnom tele v stave intenzívneho, živého jasnovidného sna, ešte oveľa živšieho, než naše dnešné sny, asi takého, v akom žijú zvieratá. Zato však nemal myslenie a slobodu rozhodovania.

Dnešnému človeku žiari na čele jeho večné ja v aure ako belasý plamienok. Keby sme však pozorovali jasnovidne auru človeka ešte v prvej polovici atlantskej doby, videli by sme, že tento plamienok nebol ešte vnútri v človeku, v jeho hlave, ale že planul ešte niekoľko centimetrov vonku nad ním, pred jeho čelom. Tak, ako toto ja zostupovalo do človeka, budovalo si predný mozog ako nástroj reči a pojmového myslenia – resp. čelná časť lebky sa vývojom klenula stále viac dopredu, až kým sa tento bod, ktorý bol predtým nad človekom, nedostal do vnútra jeho lebky. V tomto dôležitom okamihu je ľudské ja vtelené a človek precitá k sebe samému na fyzickej úrovni, vo fyzickom tele. Preto vidíme, že pravekému človeku ubieha ešte čelo nápadne dozadu; a že najnápadnejší evolučný pohyb, pozorovateľný na stavbe lebky v praveku, spočíva v tomto klenutí čelnej kosti a rozvoji objemu predného mozgu.

Na základe tohto poznania si teraz môžeme uvedomiť, čo vlastne robí hypnotizér. Klasická metóda uvádzania do hypnózy, ako ju v spočívala v tom, že osobu, ktorá mala upadnúť do hypnózy požiadali, aby sa sústredila na nejaký lesklý, trblietavý, pohyblivý predmet asi 5-10 cm pred stredom čela, niečo nad úrovňou očí. Čo teda hypnotizér robí je to, že sa pokúša tento plamienok pozornosti za čelom opäť vylákať von a uviesť tak človeka do stavu bez vlastného ja, v akom sa nachádzal kedysi.

Viac na stránke Duchovno a veda