V našom živote sa odohráva veľa vecí, ktoré musíme riešiť. No však nie sme na to sami a dostávame veľa znamení, ktoré nám pomôžu, alebo ukazujú ako kráčať životom. Intuícia nášho srdca nám vždy dobre radí, stačí jej načúvať.  Cez sny dostávame tak isto znamenia, stačí sa naladiť na ich reč a pochopiť ich symboliku. Takto som spoznala jednu pani, ktorá ma požiadala o vyloženie sna, aj keď odpoveď poznala. Chcela len počuť názor iného.  Navrhla mi zverejniť  jedno obdobie jej života a symboliku snov ako sa prelínajú s realitou.

Tu je jej príbeh….Cesta k sebe

Nikdy som nevenovala snom toľko pozornosti, ako za posledných 5 rokov. V septembri v roku 2007 otriaslo mojou vierou v absolútne čistý manželský vzťah bolestné poznanie. Citový šok. Mýtus vernosti sa rozsypal ako domček z kariet.

Začala som o záchranu manželstva a zachovanie rodiny bojovať. Úsilie prinieslo svoje ovocie. V mnohom sa manžel zmenil. Viac sa venoval rodine i mne. Až som bola schopná vždy na nejaké obdobie uveriť, že tie zlé veci sú už preč. Že sa stratili v minulosti. Avšak znova a znova sa objavovali indície nekorektného správania môjho manžela. Kontrasty v emocionálnej sínusoide pokoja a zúfalstva sa postupne zmenšovali. „Pády“ už boleli navonok menej, lenže zanechali trvalé následky na duši a na srdci… Niečo ako skrytá bolesť.

V sne z 27.11. 2011 som sedela  za volantom auta. (Nie som šofér).

Auto sa rútilo dolu kopcom. Poľadovica. Serpentíny. Vpravo záveje a skaly, zasnežené smreky. Vľavo – prudký zráz, roklina, dolina, sneh a zelenkavé vrcholce ihličnanov v hĺbke. Pocity z tej ťažkej cesty boli tak silné, že som sa zobudila. Čelo som mala mokré a pri pohľade na hodinky som si povedala, že ešte hodinu a treba si pospať – v práci naozaj potrebujem byť non stop čulá.

Zaspala som. No sen sa vrátil. Bola som na tej istej ceste.  Uvedomila som si jej desivosť. A načo som si sadala za volant zase. Taká hlúposť! A vtedy auto z cesty vyletelo. V šialenej rýchlosti. Vyletelo do rokliny, či hlbokej doliny. Sedela som bezmocná v aute. Podo mnou – vrcholce smrekov, zelené, obsypané snehom a  v hĺbke veľa bieleho snehu. Letela som v aute.

Neviem, ako sa to skončilo. Či let pokračoval, či nasledoval desivý pád…

Moja priateľka mi o tomto sne napísala.

Auto ti ukazuje tvoju cestu životom smer a ak si išla rýchlo priam letela, tak sa bude tvoj život teraz rýchlejšie odvíjať, nejaká situácia v ňom bude mať rýchly spád a ty nebudeš schopná ju zastaviť.

Poľadovica znamená stagnáciu v živote a ty si sedela za volantom (volant symbol kruhu spojenia a zjednotenia). Cesta z kopca je podobná ako zostup z hory, je to lepšie ako výstup.

Tvoja cesta nebola ukončená, vyletela si z nej, alebo si bola vyhodená so svojej životnej cesty z niekým a letíš vo vzduchu.

Roklina sa nachádzala v ľavo a ľavá strana je mužská časť. Varovný sen, ktorý upozorňuje na súčasný negatívny život a nevhodnou náplň vedomia. Hm, teraz neviem či budeš ty následkom niečoho vyhodená z tvojej cesty životom a klesneš hlboko do nejakej rokliny, teda smútku a nešťastia, vďaka mužovi, alebo sa to týka manžela, lebo tvoja myseľ nie je negatívna.

Nechcem strašiť, ale niečo zrejme naozaj príde a tvoje tušenie je správne. Určite sa to bude týkať teba a toto bol varovný sen. Sny sa plnia cca do 3 mesiacov.

Po uplynutí takmer troch mesiacov ma prekvapila v práci silná bolesť v žalúdku.

V poradí už piata recidíva. Vždy bola voľným pokračovaním situácií v manželskom spolužití. Ledva som čakala na koniec pracovnej doby. Dúfala som, že pokoj v posteli pomôže. Mýlila som sa. Večer ma moji synovia odviezli na pohotovosť. V nemocnici si ma ponechali. Prvé tri dni som nedokázala od veľkých bolestí ani zaspať na dlhší čas, než pár minút. Veľa som plakala. Dokonca ma napadla myšlienka o „nebytí“Manžel chodil do nemocnice za mnou každý deň. Vždy mi priniesol čisté veci. To, čo som potrebovala najviac, nepriniesol. Objatie. Či pohladenie.

Na štvrtý deň sa bolesti stíšili, lekári sa vzdali operácie, rozhodli sa pre konzervatívne postupy. Ale stále nebola jasná diagnóza a ako sa moja zdravotná situácia bude vyvíjať ďalej.

A 12.2. 2012 sa mi sníval sen.

Zrazu som bola v horách. Vysokánske kopce. Zalesnené. Zelené. Len končiare zo skál. Týčili sa k oblakom a strácali sa v opare. A ja som prichádzala po akejsi zelenej cestičke. Trávnatej. Na konci cesty stál muž. V klobúku. Športovom. Športová košeľa a nohavice. Akoby moderný bača. S fúzikmi. Tie boli  ešte tmavé. Vlasy, mierne postriebrené. V rukách držal fľašu. Možno slivovica, či čo. Nalial do malých pohárikov mojim dvom kolegyniam (odkiaľ sa nabrali? Boli zrazu pri ňom.)

Ja som akosi pohárik nečakala. I tak som bola od toho muža dosť ďaleko. Možno šesť metrov. Zrazu pohárik hodil. Ľavou rukou som ho zachytila. Ocenila som v sne vlastný reflex a zručnosti. Keď som však pozrela do ľavej ruky, videla som pohárik v dvoch kusoch. Väčší a menší sklený kúsok.. Neublížila som si. A pohárik bol prázdny.

Frivolne som si sadla na drevenú ohradu z vonkajšej strany (takú, v akých sa pasú ovečky alebo kravičky, len zvieratká chýbali.)A pred sebou som videla zrazu auto. Stálo na mieste. Na zelenej úzkej ceste. Mala som pocit, že patrí tomu mužovi. Bola som od neho teraz ešte ďalej, než predtým. A s tichou rozkošou som premýšľala, či si na  to nablýskané auto vyložím nohy alebo nie.

A ako som snu porozumela ja?

To najdôležitejšie: pochopila som, že malú vojnu so žalúdkom vyhrám. A prežijem. Lebo to auto, ktorým som asi pred tromi mesiacmi vyletela zo životnej cesty, to auto stálo predo mnou. Nepoškodené. Bez škrabanca.

Sen sa však dotýkal môjho vzťahu s mužom. Významných dní v mesiaci december, január a február.  Zachytil cez dva poháriky udalosti z minulosti a naznačil tretím pohárikom budúcnosť.

V decembri sme mali príležitosť pripomenúť si 30 výročie spoločného manželstva. V januári mal manžel narodeniny.Oba dni som považovala za veľmi dôležité. Iné, než tie ostané dni v roku. Lenže boli pondelkové. A práve počas pondelkov sa vždy diali veci, ktoré ma tak zraňovali. Boli dve príležitosti,  dosť zásadné, v ktorých sa naše manželstvo mohlo upevniť.  Stal sa vždy pravý opak. Manžel si aj v tieto dni zariadil program tak, aby sme sa videli až neskoro večer. Citové poníženie. Dva razy.  Marazmus sa akosi podarilo prekonať vďaka spolužitiu.  Dva razy som prijala nakoniec maličký pohárik prejavu citov, ktorý smäd uhasil aspoň troška. Jazvy z nenaplnenia ostali.

Ten tretí pohárik – zachytený ľavou rukou z veľkej diaľky, prázdny a rozbitý – tomu som ešte v danom čase dobre neporozumela. Lebo to sa ešte len malo stať.

Na moju žiadosť a s prísľubom lekárom, že budem prvé dni jesť iba tekutú stravu ma z nemocnice prepustili. Manžel ma v utorok ráno, v deň Valentína, domov priviezol. Otváral mi chladničku, čo je nakúpené, čo je uvarené, opakovane mi vnucoval jedlo, ktoré som ešte nemohla. Potreboval sa vrátiť do práce. A tých 20 minút, čo sme boli spolu doma, ja som čakala objatie. Nie jedlo, na ktoré sa môžem iba pozerať. Stačilo tak málo!

Smutný Valentín. Oddychovala som, spala, niečo porobila doma a znova si ľahla. Veľmi smutný Valentín. Každý sám, akoby sme neboli ani manželia.

V  ten večer akoby sa naozaj niečo skončilo.  Neviem, či ukončenie vzťahu; skôr nádeje, že sa niečo v mojom manželstve zmení.  A sexualita v zmysle túžby smerom k manželovi – akoby vo mne zrazu prestala existovať.

Ten tretí pohárik bol prázdny. Emócie chýbali úplne. Ani malá kvapka. A navyše, aj keď som ho hodený zachytila, bol rozbitý na dve časti. Za ohradou, na ktorej som sedela v sne zvieratká neboli. Pudy akoby zmizli. Táto časť sna sa vzťahovala ku dňu Valentína…

Cena prežitia – značná. Manželstvo bez normálneho spolužitia. Niečo ako citová Antarktída. 

Muž pomáha s nákupmi, v domácnosti (je učiteľ a má tiež teraz dovolenku), len to, čo završuje partnerský vzťah – chýba. Objatie, či bozk. A prišiel ďalší sen…

Ráno 20.2. 2012 v pondelok  som sa zobudila o štvrtej. Bolo mi veľmi smutno. Tie choré vzťahy… Ako sa dostať z toho von? Bremeno, ktoré ťaží, neskutočne ťaží… Povedala som si, že skúsim tú ťarchu sňať. Pokúsila som sa vizualizovať. Nedarilo sa mi. Myšlienky stále zabiehali k otázke pre môjho muža. Chceš so mnou žiť a chceš byť iba mojim priateľom? Tým, ktorý mi pomáha? Ale sa so mnou nemiluje? Lebo to, čo ma zložilo do nemocničnej postele boli všetky tie nenaplnené želania milenky, ktorá túži po láske a splynutí…

S tým som znova zaspala a sníval sa mi sen.

Miestnosť pochmúrna, hoci steny boli vybielené. Hrubé múry, stará skriňa a starodávny nábytok. Možno stavba stará 150 rokov. Malé okienko prepúšťalo veľmi málo svetla. Klenba okna – do oblúka.

Balila som veci do cestovnej tašky. Vyberala ich zo starej skrine. Kúsok po kúsku. Prekvapila ma farba kožušinovej čiapky a rukavíc. Biela. Ja mám v skutočnosti čiernu. Ale vedela som, že sú to moje veci.

Zdesila som sa pri pohľade na staré kreslo. Hrozný neporiadok. Špinavé ponožky a manželove spodná bielizeň. Rýchle som to začala upratovať. A vtedy mi môj muž povedal (počula som iba jeho hlas), že už ide správca prevziať izbu. Už? Ešte som všetko nestihla spratať!!! Ten cudzí muž vošiel do izby. Skočila som do postele a zakryla sa. Uvedomila som si, že som nahá. A vtedy vošiel za mnou aj môj muž. Cítila som jeho dych a cítila som jeho telo. Objal ma. A tváril sa pred tým cudzím chlapom, že ma má rád. Dotýkal sa ma na citlivých miestach. Chcelo sa mi plakať od túžby. No nemohla som. Necítila som k môjmu mužovi nič, celkom nič, lebo dotyky boli prázdne. Nemohla som z postele ujsť. Bola som predsa nahá. A nebudem sa predvádzať pred cudzím chlapom. Jediné, čo som mohla, tváriť sa, že spím. A nič necítim….

A môj muž sa pýtal, či je už pristavená loď. Ten cudzí odpovedal, že do prístavu prichádza raz za deväť rokov. A už zakotvila. Potom obaja zmizli.

Stála som v tej miestnosti. Osamelá a nahá. A zrazu som za múrikom, ktorý pripomínal niečo ako barový pult stála žena. Upratovala.. Dávala do poriadku nádoby. Na polici za ňou sa zrazu pohla celá súprava keramických džbánov. Farebných.

Čudovala som sa. Čo sa deje? Zemetrasenie. Odpovedala. Ako to, že zemetrasenie? No, býva tu zemetrasenie, ale veľmi to necítiť… Znova som sa cítila bezradná. Ženy už nebolo. Len sa do môjho zorného poľa dostal profil dieťaťa. Bol to chlapec. Môj syn. Mal 12- 13 rokov. Vyzeral celkom inak než moji vlastní synovia. Mal temnú a meravú tvár, ktorú som stále videla iba z profilu. A zároveň bol neskutočne krásny. Pripomínal mi Nefertity. Pozorovala som jeho profil a vtedy som si všimla v diaľke cez druhú miestnosť maličké okrúhle okienko. Malo nádherný tvar kvetu. A žiarilo cez neho fialové svetlo. Neuveriteľne krásne fialové svetlo. To svetlo ma priťahovala. Mala som pocit, že to je moja záchrana.

Zrazu všetko zmizlo. Visela som, vznášala sa vo vzduchu. A videla pred sebou dvor. Zbadala som môjho syna ako beží k neďalekej skromnej budove. Biele steny, hrubé múry, rovnaký štýl stavby. Strecha zo slamy. Hovorila som s ním bez slov: kam ideš? A on odpovedal bez toho, aby vydal zo seba čo len hlások. Idem ti pohľadať to tvoje fialové svetlo. Niekde tu musí byť…

Vtedy som sa zobudila. Pocit? Fialové svetlo mi pomôže. Neviem ako, no pomôže. Zvládnem všetko. Bude dobre.

Moja priateľka mi o tomto sne napísala.

Tá miestnosť je tvoje vnútro, hrubé steny je silno vytvorená ochranaStarý nábytok, sú minulé činy, niečo dávno prežité, možno aj minulý život. Prehrabávanie sa v šatoch je hľadanie pravej osobnosti pred individualitou… tá kožušina je tvoja ochrana, ktorú si si vytvorila a je to, že k mužovi ťa nelákajú pudy, ale čistá láska.

Kreslo… všetko, čo sa objavuje v kresle, je alegóriou chorôb a závislostí… Nahota je symbolickým vyjadrením stavu,  v ktorom sa snívajúci oprostil od osobnosti, od pretvárky a odhaľuje  vlastní individualitu, preto je nahota častým snovým symbolom na ceste k poznaniu.

Džbán…symbolizuje možnosť naplniť vlastnú  bytosť citmi. Obsah džbánu predstavuje súhrn citov.

Takže ten chlapec bol možno len alegóriou, alebo symbolom tvojej ochrany, tvojho sprievodcu a tým že si cez to okienko videla fialové svetlo, máš viac nahliadať do svojho vnútra meditovať a rozvíjať intuíciu.

Fialová: znamená smrť ega a súčasne znovuzrodenie, fialová je duchovná farba.

To lietanie, vznášanie sa vo sne znamená vystúpenie na duchovní rovinu, čo prinesie nádherný zážitok,  ale zároveň sa odcudzíte mnohým ľuďom, ktorí vám boli doteraz blízki.

A “spätná” väzba ku snu, ktorú som dala mojej priateľke:

Emócie  majú pre mňa veľký význam. Môže sa to niekomu vidieť i smiešne – keď sa rozprávam s fialkou, oblakmi. Akoby boli živé. Pri ľuďoch – tam prejavím emócie vtedy, keď viem, že ma nezradia. Že sú to čestní ľudia. Na vzdelaní, či oblečení nezáleží. (Včera som stretla našu upratovačku. Na ulici. Keď ma videla po troch týždňoch, bežala ku mne a padli sme si do náručia.) A preto ma zraňuje vzťah s mojim mužomOn nie je stále celkom úprimný (upratovala som špinavú bielizeň z kresla – príčina mojich problémov so žalúdkom.) Za normálne by som považovala otvorenosť. Odovzdanie. Nerozlučné splynutie dvoch protikladov. Jeho očakávania a to, čo považuje za normálne (aj s tými tajomstvami a únikmi) sú dosť iné. Hoci – určite ma rád má. A ak sa mám vyhnúť sebazničeniu – tak potrebujem “ovládnuť” seba. Je to aj smutné. Lebo moja podstata je v harmónii, odovzdaní, dôvere a láske. A teda, toto musím v sebe zaprieť. A orientovať sa k fialovému svetlu. Ako možnosti prežitia. Hrubé múry (ktorými som sa v sebe obrnila) stratili na svojom význame, nepostačovali na sebaochranu. V sne som sa chystala odísť (balila som si bielu čiapku a biele rukavice – čisté a nepoškvrnené.)

Moja nahota takmer v celom sne – ja – obnažená a úprimná k sebe – že takto sa to už naozaj nedá…

Tá deviatka nebola náhodné číslo (loď  pripláva  každých deväť rokov). Vekom je muž (a dnes som zistila, že i ja – podľa karmického trojuholníka) práve v jednej z deviatok. Nie som si istá, či zavŕšením tejto deviatky by sa nemalo niečo zmeniť… A ja zatiaľ unikám do stavu “necítenia”; v tom sne som nevidela iné východisko zo situácie, len tváriť sa, že spím.

Farebné a nádherné džbány na polici a posun džbánov ako výsledok zemetrasenia, ktoré som si všimla po prvý raz… Sú to city. Ak sa neopätujú, najprv nebadane a potom zreteľne dochádza k posunom. K badateľným a viditeľným zemetraseniam.

A to fialové svetlo v okrúhlom okienku, tak nádherne žiarilo a malo tvar prekrásneho fialového kvetu – to je moja maličká nádej – smerovanie k iným dimenziám chápania ľudí, vzťahov a sveta vôbec. Smerovanie k tomu, čo je pre väčšinu ľudí na tejto zemi nepostrehnuteľné.

Možno som ti spomínala výklad z tarotu – týkal sa mojej otázky, čo s tým, že dokážem cítiť a „vidieť“ vlastnú energiu, čo s tým urobiť. Aký to má význam. A predo mnou bolo šesť mečov (viera + poznanie) a potom nasledovala karta pomoci iným ľuďom. Stručne: ťažká cesta a potom dobro iných. S tým fialovým krásnym svetlom zo sna – ono to do seba v podstate zapadá.  

Ten chlapec (podobný hádam najkrajšej egyptskej kráľovnej) – i ja som ho vnímala ako svojho ochrancu, ktorý ma má viesť… Možno mi môj ochranca chcel ukázať i niečo viac ako cestu k novému svetlu. Že možno je nádej na celkom iný vzťah muža a ženy, než ten , ktorý práve žijem. Ono by to vlastne zodpovedalo aj “aktu lietania”. A odcudzeniu sa tým, s ktorými som si bola doteraz blízka.

V tomto ale nie som si istá. Vo fialovom svetle a poznaní, ktoré ma “presahuje”, v tom áno.

A priateľka mi poslala adresu stránky, v ktorej sa píše o deväťročných životných cykloch.

A informácia zo sna, že loď vždy pripláva každých deväť rokov, sa ukázala ako podstatná. Vypočítala som si, že práve som vstúpila do tretieho deväťročného cyklu s vibráciu čísla sedem.

Výklad: Najdôležitejšie, čo si musíte o vibráciu sedmičky zapamätať, je to, že kdekoľvek sa objaví, vyvoláva zmeny, ktoré vás môžu občas hlboko citovo zasiahnuť, ich cieľom je priviesť vašu pozornosť k duchovným záležitostiam. Ďalšie, čo by ste mali mať na pamäti, je, že tieto zmeny nie sú vždy k horšiemu. Často ide o dôležité zmeny, ktoré vám môžu byť do budúcnosti veľmi prospešné, čo hneď v prvej chvíli to však obyčajne nedokážete rozpoznať. V tomto cykle budete často cítiť znepokojenie kvôli niekomu z členov rodiny alebo z kruhu priateľov, ktorý vám už v minulosti pôsobil starosti. V priebehu celého obdobia pamätajte na zákon príčiny a následku a nešetrite pomocou a pochopením tam, kde cítite, že je toho potrebné.

Priveľa náhod, však?

Auto zo sna, ktoré ma vyhodilo zo životnej cesty a ja som skočila o necelé tri mesiace v nemocnici. Sen, v ktorom neznámy muž ponúkal poháriky a zodpovedal dvom situáciám s manželom z minulosti a jednej, ktorá sa ešte len mala stať. A posledný sen, ktorý zachytil moje päťročné trápenie a zemetrasenie badateľne posunulo krásne džbány (s citmi) na polici. A vízia nádherného fialového svetla v tvare kvetu v zmysle duchovného rozvoja a duchovnej cesty. A potom neskoršie zistenie, že práve sa vo svojom živote nachádzam na počiatku ďalšieho deväťročného cyklu, ktorý má priviesť moju pozornosť k duchovným záležitostiam.

A celý čas, čo sa dotýkam klávesnice na počítači, cítim, ako ma na dlaniach a prstoch pichá: vyžarujú energiu.

Tých posledných päť rokov, vždy, keď som stála pri hrobe svojho otca, prosila som ho, aby mi ukázal cestu, po ktorej mám kráčať. Lebo výber cesty životom som považovala za najťažšie.

A dnes som si uvedomila, že existuje ešte jedna cesta. A oveľa ťažšia. Cesta k sebe.