Archetypy podľa Junga…

O Archetypoch som už písala. Sú zážitkové komplexy, ku ktorým dochádza osudovo, ich pôsobenie totiž začína v našom najosobnejšom živote. Preto už niekedy nestretávame animu ako vznešenú bohyňu, ale ako svoje najosobnejšie nedorozumenie, alebo ako svoj najodvážnejší čin. Keď napríklad starý, vysoko zaslúžilý učenec ešte v sedemdesiatich rokoch opustí rodinu a ožení sa s dvadsať ročnou červenovlasou herečkou, vieme, že si bohovia vyzdvihli ďalšiu obeť.

Obsahy kolektívneho nevedomia nazývame archetypy.

Jung ich tiež nazýval dominanty, imagá, mytologické alebo prapôvodné obrazy. Archetyp je nenaučená tendencia prežívať udalosti určitým spôsobom.

Je veľký omyl predpokladať, že duša novorodenca je tabula rasa v tom zmysle, že vo vnútri nie je vôbec nič. Dieťa prichádza na svet s diferencovaným, dedičnosťou predurčeným a preto tiež individualizovaným mozgom, prejaví voči zmyslovým vzruchom, ktoré prichádzajú zvonka, nie nejakú, ale naopak, špecifickú pohotovosť, čo ihneď podmieňuje zvláštny, individuálny výber a utváranie apercepcie. Tieto pohotovosti sú zdedené inštinkty a dokonca aj rodinne podmienené preformácie. Sú to na inštinktoch založené, apriórne a formálne podmienky apercepcie. Jej existencia dáva detskému svetu a snovému svetu dospelých antropomorfnú pečať. To sú práve archetypy, ktoré určujú dráhy všetkej činnosti fantázie a tým vytvárajú vo fantazijných útvaroch detských snov a bludných produkciách schizofrenie podivuhodné mytologické paralely, ktoré možno koniec koncov nájsť, aj keď v menšej miere, tiež v snoch normálnych ľudí a neurotikov. Nejde tu teda o zdedené predstavy, ale o zdedené možnosti predstáv.

Archetyp sám o sebe nemá formu, správa sa ako “organizujúci princíp” vecí, ktoré vidíme alebo robíme. Pracuje tak ako inštinkty vo Freudovej teórii. Najprv chce dieťa niečo jesť, bez toho, aby vedelo, čo chce. Má viac než neobmedzenú túžbu, ktorá môže byť uspokojená určitými vecami, ale nie inými. Neskôr so skúsenosťou si dieťa začína túžobne želať niečo viac špecifické keď je hladné, fľašku s kakaom, koláč.

Archetyp je ako čierna diera vo vesmíre: vieme že je tam a vieme ako zakrivuje časopriestor.

Pôvodné pomery v štruktúre psyché sú rovnako prekvapivo uniformné ako u viditeľného tela. Archetypy sú niečo ako orgány preracionálnej psyché. Sú to večne dedené, charakteristické základné štruktúry, spočiatku bez špecifického obsahu. Špecifický obsah vzniká najskôr v individuálnom živote, kde sa osobná skúsenosť zachytí práve v týchto formách.

Musíme mať stále na pamäti, že to, čomu hovoríme archetypy, je samo o sebe nenázorné, ale jeho účinky, totiž archetypické predstavy, znázornenia umožňujú. S veľmi podobnou situáciou sa stretávame vo fyzike. Existujú tam najmenšie častice, ktoré sú sami o sebe nenázorné, ale majú účinky, z ktorých možno odvodiť určitý model.

Archetypické predstavy, ktoré nám nevedomie sprostredkováva, nesmieme zamieňať s archetypmi samotnými. Sú to mnohonásobne obmeňované útvary, ktoré odkazujú na základnú formu, ktorá je sama o sebe nenázorná. Pre túto formu sú charakteristické určité prvky vzorcov a určitý principiálny význam, ale tie sa dajú pochopiť len približne. Archetyp sám je psychoidný faktor, ktorý patrí, dá sa povedať, k neviditeľnej, ultrafialovej časti psychického spektra. Zdá sa mi pravdepodobné, že vlastná podstata archetypu je vedomiu neschopná, to znamená, že je transcendentná, a preto ju označujem ako psychoidnú.

Matka

Archetyp matky je obzvlášť dobrý príklad. Každý z našich predkov mal matku. Vyvinuli sme sa v prostredí, ktoré zahrňovala matka alebo jej náhrada. Nikdy by sme neboli prežili bez spojenia s opatrovaním, staraním sa o nás, pokiaľ sme boli bezmocné nemluvňatá. Stojí za zmienku, že “vyrastáme” spôsobom, ktorý odráža evolučné prostredie: prišli sme na tento svet pripravení chcieť matku, hľadať ju, rozpoznať ju, vyrovnávať sa s ňou.

Archetyp matky je naša vybudovaná schopnosť rozpoznať určitý vzťah. Jung hovorí, že toto je skôr abstrakcia, a že sme skôr schopní premietať (projekcia) archetyp do vonkajšieho sveta na konkrétnu osobu, obvykle na našu vlastnú matku. Dokonca keď archetyp nemá prístupnú reálnu, určitú osobu, máme tendenciu personifikovať archetyp, ktorý sa premení na mytologickú postavu. Táto postava symbolizuje archetyp.

Archetyp matky je symbolizovaný prapôvodnou matkou alebo “matkou zemou”, v západných tradíciách reprezentovaný Evou, alebo Máriou, z mytológie symbolizovaný menej osobnými symbolmi, napríklad kostolom, národom, lesom alebo oceánom. Podľa Junga, niektorí ľudia, ktorých vlastná matka zlyhala v uspokojovaní požiadaviek archetypu, môžu byť tí, ktorí strávia svoj život hľadaním pohodlia v kostole alebo identifikáciou s krajinou, meditáciou pri soche Márie, alebo v živote pri mori.

Čím vzdialenejšia a neskutočnejšia je osobná matka, tým nižšie preniká synová túžba do hlbín duše a prebúdza prvotný a večný obraz matky, vďaka nemu, všetko čo človeka objíma, rozmaznáva, živí a účinne mu pomáha, naberá v našich očiach podobu matky, začínajúc almou mater univerzity až po personifikáciu miest, krajín, vied a ideálov.

Mana

Je dôležité pochopiť, že archetypy nie sú biologickej povahy ako Freudové inštinkty. Týkajú sa duchovných požiadaviek. Napríklad, ak sme mali sen, kde sa vizuálne vyskytujú dlhé objekty, Freud by navrhoval, že tieto objekty reprezentujú falus a nakoniec sex. Jung môže mať veľmi odlišnú interpretáciu. Dokonca aj celkom špecifické snívanie o penise nemusí mať nič spoločné s nenaplnenou potrebou sexu.

Je zvláštne, že v primitívnych spoločnostiach sa falické symboly obvykle nevzťahujú k sexu. Obvykle symbolizujú manu alebo spirituálnu silu. Tieto symboly by sa ukázali pri príležitostiach, kedy sú vyvolávaní duchovia, aby sa zvýšila úroda, množstvo rýb alebo aby sa niekto uzdravil. Spojenie medzi penisom a silou, medzi spermou a semienkom (rastliny), medzi oplodnením a úrodnosťou sú chápané väčšinou v každej kultúre.

Tieň

Sex a inštinkty života sú vo všeobecnosti reprezentované niekde v Jungovom systéme. Sú časťou archetypu nazývaného tieň. Odvodzuje ich z pred-ľudskej, zvieracej minulosti, kedy boli naše starosti limitované na prežitie a reprodukciu, kedy sme neboli vedomí sami seba.

Je to “temná stránka” ega, je to “diabol”, ktorého sme schopní použiť a ktorý je tam uchovaný. Tieň je amorálny, ani dobrý, ani zlý, je ako zvieratá. Zviera je schopné starať sa nežne o mláďatá a kruto zabíjať pre jedlo. Nevyberá si. Robí to čo robí. Je “nevinné”. Z našej ľudskej perspektívy, svet zvierat vypadá brutálne, neľudsky, tieň sa stáva časťou odpadu z nás, ktorý si niekedy nevieme priznať.

Symboly tieňa zahŕňajú hada, draka, monštrá, démonov. Obvykle strážia vchod do jaskyne, jazierko s vodou, ktoré symbolizuje kolektívne nevedomie. Nabudúce, keď sa vám bude snívať ako bojujete s démonom, môžete to byť vy sám s kým bojujete.

Persona

Persona reprezentuje náš spoločenský obraz. Slovo persona pochádza z latinského slova pre masku. Persona je maska, ktorú si nasadíme pred tým, ako sa ukážeme vonkajšiemu svetu. Začína ako archetyp, keď si personu prestaneme uvedomovať, stáva sa časťou nás, ktorá je najvzdialenejšia od kolektívneho nevedomia.

Je to len “dobrý dojem”, ktorý si všetci želáme dosiahnuť počas hrania rolí, ktoré spoločnosť od nás vyžaduje. Samozrejme, môže to byť tiež “nepravdivý dojem”, ktorý používame na zmanipulovanie ľudských názorov a správania. A naviac, môže byť mylná, dokonca vďaka nám samým. Našou typickou vlastnosťou je, že niekedy veríme, že sme skutočne to, čo predstierame.

Anima a animus

Stretnutie dvoch osobností je ako zmiešanie dvoch rôznych chemických látok
Pokiaľ vôbec dojde ku spojeniu, sú obe premenené

Časť našej osobnosti je rola muža alebo ženy, ktorú musíme hrať. Pre väčšinu ľudí je ich rola determinovaná ich fyzickým pohlavím. Ale Jung, ako aj Freud a Adler a ďalší cítili, že v podstate je každý z nás bisexuálny. Keď začíname žiť ako zárodok, máme nediferencované pohlavné orgány, ktoré sa iba postupne, pod vplyvom hormónov, stávajú mužské alebo ženské. Podobne, keď začíname náš sociálny život ako nemluvňatá, nie sme ani muži, ani ženy v sociálnom zmysle. Takmer okamžite, ako náhle vidíme ružové alebo modré oblečenie, prichádza vplyv spoločnosti, ktorý nás postupne formuje na mužov a ženy.

Vo všetkých spoločnostiach sa očakávania od mužov a žien odlišujú, obvykle založené na našich odlišných rolách v reprodukcii, často je veľa zahrňujúcich detailov výlučne súčasťou tradícií. V našej spoločnosti ešte aj dnes existuje mnoho týchto tradicionálnych očakávaní. Od žien sa očakáva, že budú viac opatrovateľské, menej agresívne, od mužov sa stále očakáva, že budú silní a ignorovať emocionálnu stránku života. Jung cítil, že tieto očakávania znamenajú vyvinutie iba polovice nášho potenciálu.

Anima je ženský aspekt nachádzajúci sa v kolektívnom nevedomí mužov, a  animus je mužský aspekt v kolektívnom nevedomí žien. Spolu odkazujú na syzygiu. Anima môže byť personifikovaná ako mladé dievča, veľmi spontánne, intuitívne, alebo ako bosorka, alebo tiež ako matka zem. Je asosciovaný s hlbokou emocionalitou a silou života. Animus môže byť personifikovaný ako múdry starec, čarodejník, alebo často skupinou mužov, má tendenciu byť logický, často racionálny, dokonca hádavý.

Každý muž v sebe nosí odpradávna obraz ženy, nie obraz tejto určitej ženy, ale skôr obraz nejakej ženy. Tento obraz je v podstate nevedomou, z pradávnych dôb pochádzajúcou a živému systému vštiepenou, zdedenou látkou, je to akýsi “typus” (archetypus) všetkých skúseností rady predkov s ženskou bytosťou, koncentrát všetkých dojmov zo ženy, zdedený psychický adaptačný systém. To isté platí o žene: oná má svoj vrodený obraz muža.

Tak ako u muža obecne prevažuje vo vonkajšom zameraní logika a vecnosť, alebo sa to aspoň považuje za ideál, tak u ženy je to cit. Ale v duši sa tento pomer obracia. Muž smerom dovnútra cíti, žena však uvažuje. Preto muž ľahšie prepadá totálnemu zúfalstvu, kde žena je stále ešte schopná utešovať a dúfať, a teda sa skôr pripraví o život muž, ako žena. Do tej miery, ako sa žena môže stať obeťou sociálnych okolností, napríklad ako prostitútka, tak prepadne muž impulzom nevedomia, alkoholizmu a iným nerestiam.

Anima a animus je archetyp cez ktorý komunikujeme s kolektívnym nevedomím vo všeobecnosti, a je dôležité dostať sa s ním do styku. Je to tiež archetyp zodpovedný za lásku. Sme, ako navrhovali starovekí Gréci, vždy hľadajúci našu druhú časť, druhú polovicu, v príslušníkoch opačného pohlavia. Keď sa zaľúbime na prvý pohľad, našli sme niekoho, kto “napĺňa” náš anima alebo animus archetyp obzvlášť dobre.

Len ťažko sa dá tento bohatý svet považovať za tak chudobný, aby človeku túžiacemu milovať nemohol poskytnúť vhodný objekt. Svet predstavuje nekonečný priestor každému. Je to skôr neschopnosť milovať, ktorá okráda človeka o jeho možnosti. Prázdny je tento svet len pre toho, kto nevie zamieriť svoje libido na veci a ľudí tak, aby si ich oživil a skrášlil. Čo nás teda núti robiť si náhradu z nás samých, nie je vonkajší nedostatok objektov, ale vlastná neschopnosť láskyplne pojímať čokoľvek okrem seba. Zaiste nás môžu deprimovať ťažkosti životného postavenia a boja o existenciu, ale ani tiaživé vonkajšie okolnosti nebudú láske na prekážku, naopak nás môžu vybičovať k najväčšiemu vzopretiu.

Uvádzame niekoľko ďalších Jungových myšlienok, ktoré súvisia s tématikou archetypov anima a animy, a zaslúžia si väčšiu pozornosť.

Opačné pohlavie má v sebe tajomnú dráždivosť, ktorá je spojená s plachosťou a snáď tiež trochou škaredosti: práve preto je to kúzlo mimoriadne príťažlivé a fascinujúce, aj keď k nám nepristupuje zvonka ako žena, ale zvnútra ako duševné pôsobenie, napríklad v podobe pokušenia odhodiť za určitej nálady, alebo v afekte všetky zábrany a podľahnúť.

Vzhľadom k tomu, že animus s obľubou argumentuje, zastihneme ho najľahšie, keď sa činí v diskusiách o tom, kto má pravdu. Aj muži sú isto schopní argumentovať veľmi žensky, ak sú posadnutí animou, čím sa z nich stane animus ich animy.

Persona, ideálny obraz muža, akým by mal byť, sa vnútorne kompenzuje ženskou slabosťou, a ako hrá indivídum navonok siláka, vo vnútri sa stáva ženou, animou, pretože je to anima, ktorá vychádza persone v ústrety. Pretože je však pre extravertované vedomie vnútro temné a neviditeľné, a človek je naproti tomu schopný uvedomovať si svoje slabosti tím menej, čím viac sa identifikuje s personou, tak takisto zostáva protiklad persony, anima, celkom v temnotách a tak sa najskôr premieta, čím sa hrdina dostáva do topánok svojej ženy. Žena ťažko znáša, keď príliš vzrastá jej moc. Stane sa potom menejcennou a tým sa mužovi dostane vítaný dôkaz, že nie on, hrdina, je v “súkromnom živote” menejcenný, ale jeho žena. Žena má ilúziu, pre mnohé tak príťažlivú, že sa aspoň vydala za hrdinu, bez starosti o vlastnú neužitočnosť. Tejto hre ilúzií sa často hovorí “životný obsah”.

Mladý človek vo veku, keď je už spôsobilý k sobášu, má síce už vedomie ja (mladá žena spravidla väčšie ako mladý muž), ale nie je to ešte tak dávno, keď sa vynoril z mĺh počiatočnej nevedomosti. Má preto rozsiahle oblasti, ktoré ešte ležia v tieni nevedomosti a ich dosah im zatiaľ neumožňuje vytvoriť psychologický vzťah. Mladému človeku je dané len neúplné poznanie druhého aj seba samého, preto môže poznať motívy druhého a svoje vlastné len nedostatočne. Spravidla sú motívy jeho jednania nevedomé. Hoci subjektívne sa mu zdá, ako by bol veľmi vedomý. Človek totiž vždy preceňuje dané vedomé obsahy a zostáva veľkým a prekvapujúcim objavom, že to, čo považujeme za konečný dosiahnutý vrchol, je v skutočnosti iba najnižší stupeň veľmi dlhého schodišťa.

Dokáže muž písať o žene, o svojom úplnom opaku? Myslím tým niečo skutočného, čo by bolo mimo sexuálne programovanie a resentiment, mimo ilúziu a teóriu. Neviem, kto by si trúfal byť tak nadradený. Žena totiž stojí vždy tam, kam padá mužov tieň, preto si ju muž až príliš často so svojím tieňom pletie, a keď chce toto nedorozumenie napraviť, tak ženu precení a začne do nej vkladať svoje klamlivé ideály.

Žena, ktorá bojuje s otcom, má stále ešte možnosť pudovo ženského života, pretože odmieta len to, čo je cudzie. Keď však bojuje s matkou, môže dospieť k vyššiemu uvedomeniu a riskuje zároveň poškodenie inštinktu, pretože v matke popiera aj všetkú temnotu, pudovosť, obojstrannosť a nevedomosť vlastnej bytosti.

Žiadny muž nie je, na akúkoľvek dobu, schopný baviť sa s animom bez toho, aby okamžite neprepadol svojej anime. Kto by potom mal ešte toľko zmyslu pre humor, aby v rozhovore objektívne počúval, bol by určite nesmierne udivený ohromujúcim množstvom všedných obratov, zneužitých otrepaných právd, fráz z novín. Je to rozhovor, ktorý sa bez ohľadu na tých či oných účastníkov milión krát opakuje vo všetkých jazykoch sveta a v podstate je vždy ten istý.

Keď vidíte, ako veľmi sa bojí typický intelektuál zamilovať, tak sa vám ten strach bude zdať na prvý pohľad prehnaný. Ale on má zrejme pre strach dobrý dôvod, lebo je nanajvýš pravdepodobné, že sa v tomto prípade bude chovať  skutočne nezmyselne. Premôžu ho jeho city, ktoré reagujú len na archaický alebo nebezpečný typ ženy. Preto majú niektorí intelektuáli sklon ženiť sa pod svoju úroveň. Dostane ich upratovačka, alebo kuchárka. V skutočnosti sa chytia do pasce vlastných archaických citov, za ktoré necítia zodpovednosť. Boja sa teda právom, keďže ich city ich môžu zaviesť do záhuby. V myslení sú nenapadnuteľní. V tom sú silní a nezávislí. Ale prostredníctvom citu sa dajú ovplyvniť, premôcť, podviesť a využiť a to oni veľmi dobre vedia. Preto by človek nikdy nemal chcieť intelektuála nútiť do jeho citu. Intelektuál ho potlačí železnou päsťou, pretože vie, ako je nebezpečný.

Iné archetypy

Jung povedal, že nie je fixovaný počet archetypov, ktoré by sa dali jednoducho vymenovať a naučiť. Prekrývajú sa a vnárajú jeden do druhého tak ako potrebujú a ich logika sa nie vždy dá postrehnúť. Uvádzame niektoré z nich:

Okrem matky existuje niekoľko ďalších archetypov rodiny. Obvykle je to otec, kto symbolizuje vodcu alebo autoritatívnu postavu. Existuje tiež archetyp rodina, ktorý reprezentuje ideu pokrvného vzťahu, ktorý zaväzuje hlbšie ako vzťahy založené na vedomých príčinách.

Existuje tiež archetyp dieťa, reprezentované v mytológii, umením detí, zvlášť nemluvniat, ako aj inými malými tvormi. Archetyp dieťa má tiež významné miesto v niektorých náboženských smeroch.

Mnoho archetypov sú postavy z príbehov. Jedným z hlavných je archetyp hrdina. On má mana osobnosť, je víťazom bojov nad diabolskými drakmi a príšerami. V zásade, reprezentuje ego – zvykneme sa identifikovať s hrdinom príbehu, obvykle je zamestnaný bojovať s tieňom, vo forme draka a iných monštier. Hrdina je tiež nerozvážny, ignoruje iné prístupy kolektívneho nevedomia. Luke Skywalker z hviezdnych vojen je dokonalou ukážkou hrdinu (Môžete si pozrieť článok o mytologických paralelách vo filmoch a analýzu filmu Pán Prsteňov z pohľadu archetypov).

Hrdina je tu najčastejšie, aby zachránil pannu. Ona reprezentuje čistotu, nevinnosť a s najväčšou pravdepodobnosťou naivitu. Na začiatku príbehu hviezdnych vojen je princezná Leia panna. Ako sa príbeh rozvíja, stáva sa animou, objavujúca možnosti sily – kolektívneho nevedomia – a stáva sa ekvivalentným partnerom Lukovi, o ktorom sa zistí, že je jej brat.

Hrdina je vedený múdrym starcom. On je formou anima (animus) a odkrýva hrdinovi povahu, podstatu kolektívneho nevedomia. V hviezdnych vojnách je vytvorený postavou Obi Wan Kenobi a neskôr postavou Yoda. Všimnime si, že obaja učia Luka podstatu sily a ako náhle Luke dozrie, obaja zomierajú a stávajú sa jeho súčasťou.

Mohli by sme byť zvedaví na archetyp reprezentovaný Darth Vaderom, temným otcom. On je tieňom a majstrom temnej strany sily. Neskôr sa ukáže, že je otcom Luka a Leii. Keď zomrie, stáva sa jedným z múdrych starcov.

Existuje tiež archetyp zviera, reprezentovaný ľudskými vzťahmi vo svete zvierat. Ukážkou je hrdinov verný kôň. Hady sú obvykle symbolomi zvieracieho archetypu a sú považované za obzvlášť múdre. Zvieratá sú v kontakte so svojimi zvykmi viac ako my. Pravdepodobne loajálne malé roboty a spoľahlivá stará vesmírna loď – Sokol – sú symboly zvierat.

Je tu tiež podvodník, často reprezentovaný klaunom alebo kúzelníkom. Úlohou podvodníka je prekaziť hrdinov postup a spôsobiť ťažkosti. V severskej mytológií má veľa božských dobrodružstiev pôvod v nejakom triku, ktorý prichystal poloboh Loki.

Existujú ďalšie archetypy, o ktorých je zložitejšie hovoriť. Jedným je originálny muž, reprezentovaný v západných náboženstvách Adamom. Iným je archetyp boha, reprezentujúci našu potrebu porozumieť univerzu, dať zmysel všetkému, čo sa deje, vidieť všetko ako niečo, čo má zmysel a smer.

Hermafrodit, žena a muž spolu, reprezentuje splynutie protikladov, dôležitú myšlienku v Jungovej teórii.

Najdôležitejši archetyp zo všetkých je ja (self). Ja je konečná jednota, zosúladenie osobnosti a je symbolizovaný kruhom, krížom a symbolmi mandál, ktoré Jung rád kreslil. Mandala je maľba používaná pri meditácii. Jung veril, že dokonalosť osobnosti je úplne dosiahnutá až v okamihu smrti.

Cvičenie: Uvažujme tri archetypové situácie. (1) Impulz lásky na prvý pohľad, rozozvučanie magického pocitu, dokonalý stav, kedy sú maximálne citlivé všetky vnemy, stav, kedy sme zameraní a sústredíme sa stopercentne na objekt lásky (presnejšie na jeho projekciu). (2) Stav deja vu, pocit, že tu sme už niekedy boli, že táto situácia teraz sa už niekedy odohrala, a tušíme, ako bude pokračovať. (3) Prežitie pocitov rozprávkovej postavy, identifikácia s rozprávkovou postavou, pre mužov napríklad hrdina, pre ženy napríklad princezná. Cvičenie sa bude týkať práce so subjektívnym prežívaním. Pre každú z uvedených troch situácií (ak ste to už nevedome nespravili počas čítania) si predstavte  interpretáciu, keď ste naozaj zažili daný pocit, daný stav. Seba si predstavujte asociovane, to znamená, že v predstave nevidíte seba, ale situáciu prežívate vaším pohľadom. Môžete si pomôcť zatvorením očí.

Cieľom je uvedomiť si “určitú výnimočnosť” daných situácií, čím sa vám práve podarí “dotknúť sa” archetypových procesov.

Zdroj