Jungova teória rozdeľuje psyché na tri časti. Prvá časť je ego, ktoré Jung spája s vedomou mysľou. Blízke je osobné nevedomie, ktoré obsahuje čokoľvek, čo nie je práve vedomé, ale môže byť. Osobné nevedomie obsahuje spomienky, ktoré sú ľahko prístupné vedomiu a tie, ktoré boli potlačené z nejakej príčiny, nezahrňuje inštinkty.

Jung ale pridáva časť psyché, ktorá stavia jeho teóriu na miesto úplne odlišné od ostatných, kolektívne nevedomie. Môžeme ho nazývať tiež naše “psychické dedičstvo”. Je to rezervoár našich skúseností ako druhu, druh vedomosti, s ktorou sa všetci narodíme. Vedomosť, ktorej si nikdy nemôžeme byť priamo vedomí. Ovplyvňuje všetky naše skúsenosti a správania, zvlášť emocionálne, môžeme to vedieť len nepriamo, pozeraním sa na výsledky.

Existujú skúsenosti, ktoré ukazujú efekt kolektívneho nevedomia jasnejšie ako ostatné: skúsenosti, zážitky lásky na prvý pohľad, zážitky deja vu (pocit, že toto sme už niekedy zažili), a okamžité rozpoznanie určitých symbolov a významov niektorých mýtov, tieto môžu byť pochopené ako okamžité spojenie vonkajšej reality a vnútornej reality nášho kolektívneho nevedomia. Impozantnými príkladmi sú kreatívne zážitky zdieľané umelcami, hudobníkmi po celom svete alebo spirituálne zážitky v mystike, náboženstve, tiež paralely v našich snoch, fantáziách, mytológiách, rozprávkach a literatúre.

Čo je to psyché?

Pozrime sa bližšie, na základe akých princípov psyché operuje. Jung hovorí o troch princípoch, prvým z nich je princíp protikladov. Každé želanie okamžite pripomenie protiklad. Ak máme napríklad túžbu, o ktorej si myslíme, že je pozitívna, niekde v nás automaticky existuje opačná túžba. Ide o veľmi jednoduchý princíp: na to, aby sme mohli mať predstavu dobra, musíme mať tiež predstavu zla.

Uvažujme príklad, kde vidíme malé zranené mláďa. Držíme ho v dlaniach, a chystáme sa mu pomôcť, chceme, aby sa uzdravilo. Nepopierateľne sa ale objaví myšlienka, ako ho môžeme v dlaniach rozmliaždiť, rozdrviť.

Podľa Junga je to opozícia protikladov, ktoré vytvárajú napätie, zmenu, psychickú silu libido. Je to ako dva póly batérie alebo rozštiepenie atómu. Je to kontrast, ktorý dáva energiu, tak ako silný kontrast dáva väčšiu energiu, slabý kontrast dáva nepatrnú energiu.

Duša ako systém, ktorý sa sám reguluje, sa udržuje v rovnováhe ako život tela. Ku všetkým excesívnym pochodom pristupujú ihneď a nutne kompenzácie, bez ktorých by neexistovala ani normálna látková výmena, ani normálna psyché. V tomto zmysle môžeme prehlásiť učenie o kompenzácii za základné pravidlo duševných reakcií. Príliš málo tu spôsobuje príliš veľa tam.

Libido je celková životná energia, vnímame ju subjektívne ako túžby, potreby, snahy, vášne. U Freuda je lidido chápané ako dynamická pudová tendencia, súvisiaca s ľudskou sexualitou.

Druhým princípom je princíp ekvivalencie. Energia vytvorená protikladmi je na oboch stranách rovnaká. Keď sme držali v dlaniach mláďa, existovala energia, ktorej prejavom bola snaha mláďaťu pomôcť. Existovalo ale ekvivalentné množstvo energie, ktorého dôsledkom by bolo rozmliaždenie mláďaťa. Mláďaťu sme sa snažili pomôcť, čo sa ale stalo s druhou energiou?

Závisí to od postoja ku túžbe, ktorá sa nenaplnila. Ak to akceptujeme, vyrovnáme sa s tým, berieme to na vedomie, energia sa obráti smerom ku zdokonaleniu našej psyché. Inými slovami, rastieme.

Ak predstierame, že sme nikdy nemali túto diabolskú myšlienku, ak ju popierame alebo potláčame, energia bude smerovať ku rozvíjaniu komplexu. Komplex je vzor potlačených myšlienok, pocitov a prianí, ktoré sa zhlukujú a vytvárajú tému poskytovanú niektorým archetypom. Ak popierame, že by sme niekedy mali myšlienku rozmliaždenia mláďaťa, možno sme ju uložili do formy ponúkanej tieňom, našej temnej stránky. Napríklad: Ak muž popiera svoju emočnú stránku, jeho emocionalita môže nájsť svoju formu v archetype anima.

Odtiaľto prichádza problém: ak celý život predstierame, že sme iba dobrí, ak dokonca nemáme schopnosť klamať a podvádzať, kradnúť, zabíjať, tak vždy, keď konáme dobro, druhá stránka nás prechádza do komplexu tieňa. Komplex začína žiť samostatný život a bude nás trápiť. Môže sa stať, že sa zobudíme z otrasných nočných mor, v ktorých mliaždime malé mláďatá.

Ak sa komplex vyvíja dlhšie, môžeme ním úplne posadnúť, čo sa prejaví rozdvojenou osobnosťou. Rozdvojená osobnosť je vzácna, a má tendenciu vyvíjať sa do extrémnych protikladov. Príkladom môže byť hlavná postava z filmu Fight Club. Psyché sa riadi samoreguláciou, protiklady vedomia a nevedomia majú tendenciu sa kompenzovať. Pri dlhodobej porušenej nerovnováhe vznikajú komplexy a neurózy.

Posledným princípom je princíp entropie. Toto je tendencia spájania protikladov, tiež znižovania energie, počas celého ľudského života. Jung si požičal myšlienku z fyziky, kde entropia odkazuje na tendenciu všetkých fyzikálnych systémov, tendenciu znižovania, presnejšie: všetka energia sa rovnomerne distribuuje. Napríklad: Ak je veľmi horúci radiátor v miestnosti, celá miestnosť sa otepľuje.

Keď sme mladí, protiklady majú tendenciu byť v extrémoch, máme veľa energie. Napríklad adolescenti zvyknú preháňať, zveličovať rozdiely medzi mužmi a ženami, kde chlapci sa snažia byť tvrdí, drsní, a dievčatá sa ekvivalentne snažia byť ženské. Ich sexuálna aktivita je obdarená veľkými množstvami energie. Adolescenti tiež často a prudko striedajú extrémy, chvíľu sú divokí a blázniví, o minútu neskôr sú pokojní a tichí.

Postupom času ako starneme si väčšina z nás zvykne na naše odlišné stránky. Sme o niečo menej naivní a idealistickí a rozpoznávame, že sme pestrá zmes dobra a zla. Sme menej ohrozovaní opačným pohlavím a stávame sa viac andogynickými. Dokonca aj fyzicky, v starobe sa muž so ženou znášajú ľahšie.

Uvedený proces povznášania sa nad protikladmi, videnia oboch stánok toho, čím sme, nazývame transcendencia alebo  individuácia, ktorý má zvláštne miesto v Jungovej psychológii.

Individuácia existuje ako možnosť. Je to proces, ktorý je odpozorovaný, je to jav, ktorý prebieha. Neexistuje naň technika ani metóda, je to proces, ktorý prebieha individuálne u každého z nás, ktorý vytvára paralelu s rastom a starnutím tela, u každého prebieha odlišne.

Jung rozdeľuje obdobie života človeka na dve približne rovnaké obdobia.

Počas prvého sa človek orientuje navonok, nachádza svoje uplatnenie vo vzťahoch v spoločnosti, k opačnému pohlaviu, k zamestnaniu, k rodine. Počas druhého obdobia sa zameriava dovnútra, na starobu, vyrovnáva sa sám zo sebou. Individuácia znamená uvedomovanie si neuvedomených obsahov, porovnávanie seba s rodinou, priateľmi, okolím, sleduje svoje odlišnosti a zisťuje aký je.

Počas individuácie človek prechádza postupnosťou archetypov.

V prvej polovici svojho života sa formuje naše Ja a persona, poznávame naše okolie a prispôsobujeme sa mu. V druhej polovici prehlbujeme pohľad do seba samého, je to zároveň určitá príprava na starobu a smrť.

Jadrom každej životnej filozofie je spoznať seba samého. Individualizácia je úmyselné vyzdvihovanie a zdôrazňovanie domnelej svojráznosti v protiklade ku kolektívnym zreteľom a záväzkom. Individuácia (nie individualizácia) je proces dozrievania ľudskej individuality, ktorej cieľom je svojbytnosť, samostatnosť. Jedinec, ktorý si nie je vedomý vlastnej individuality, sa identifikuje s kolektívom a je pre neho typická davová psychóza. Osoba (zvyčajne herec, politik, športovec), do ktorej sa premieta jeho nevedomá individualita, má nad ním obrovskú sugestívnu moc.

Je o toľko pohodlnejšie hlásať desaťtisícom ostatných ľudí všeliek, ktorý človek už potom nemusí užívať a všetko trápenie, ako je známe, má svoj koniec, len keď je čo najviac ľudí pohromade. V stáde neexistujú pochybnosti, a čím väčšia masa, tým väčšia pravda, ale aj väčšia katastrofa. Nakopeniny ľudí sú vždy liahňami psychických epidémií. Kde je v pohybe nie jedinec, ale dav, tam prestáva ľudská regulácia a začínajú pôsobiť archetypy, čo sa stáva aj v živote jedinca, keď vidí, že stojí pred situáciou, ktorú už nie je možné zvládnuť jemu známymi kategóriami.

Ja (self)

Zmyslom života indivídua môže byť pochopenie seba. Ja je archetyp, ktorý reprezentuje transcendenciu všetkých protikladov, každý aspekt našej osobnosti je ekvivalentne zastúpený. Vtedy už nie sme viac mužom ani ženou, ani egom ani tieňom, ani dobrom ani zlom, ani vedomým ani nevedomým. Bez protikladov nie je energia a prestávame konať. Samozrejme, viac nepotrebujeme konať.

Aby sme sa vzdialili od mystiky, môžeme pochopenie seba považovať za akúsi vyrovnanú pozíciu v našej psyché. Keď sme mladý, zameriavame sa na ego a obávame sa trivialít našej osobnosti. Keď sme starší, zameriavame sa o niečo hlbšie, na seba, a dostávame sa bližšie ku všetkým ľuďom, životu, univerzu.

Zdroj