Slepý kôň a chromý jazdec

Večer, pri ukladaní sa k spánku, venujeme obvykle len veľmi malú pozornosť tomu, čo práve robíme. Cítime len únavu, zatvárame oči a nechávame sa unášať preč. Môžeme toho o spánku vedieť veľa: o krvi v mozgu, o hormónoch alebo ďaľších veciach, ale vlastný priebeh zaspávania je pre nás záhadou a nevieme o  ňom nič.

Tibetská tradícia vysvetľuje proces zaspávania pomocou metafory o mysli a práne.

Prána býva často prirovnávaná k slepému koňovi, a myseľ k človeku, ktorý nie je schopný chodiť. Jeden bez druhého sú bezmocní, ale keď sa spoja, môžu vytvoriť fugujúci tím. Keď sú kôň s jazdcom spolu, dávajú sa do behu, aj keď obvykle nevedia, kam pobežia.

 

Poznáme to aj z vlastnej skúsenosti: vieme “preniesť” myseľ do niektorej čakry tým, že do toho miesta upriamime pozornosť. Udržať myseľ na jednom mieste však nie je jednoduché. Myseľ je stále v pohybe a pozornosť mieri raz tu, raz tam. Bytosti sansáry, kôň a jazdec, zvyčajne slepo pobiehajú po jednej zo šiestich úrovní vedomia, prežívajú teda jeden zo šiestich stavov negatívnych emócií. Napríklad keď zaspíme, prestávame si uvedomovať svet zmyslov. Myseľ je unášaná z jedného miesta na druhé slepým koňom karmickej prány, až sa zameria na niektorú konkrétnu čakru, kde ju ovplyvní určitá úroveň vedomia. Napríklad sa pohádate s partnerom a táto situácia (druhotná príčina) stimuluje karmickú stopu súvisiacu so srdcovou čakrou – myseľ je teda hnaná do tohto miesta v tele.

Následná činnosť mysle a prány sa prejaví v konkrétnych obrazoch a príbehoch vo sne. Myseľ nie je náhodne unášaná do tej či onej čakry. Je skôr priťahovaná k určitým miestam v tele a vťahovaná do istých životných situácií, ktoré vyžadujú pozornosť a treba ich liečiť.

Akoby srdcová čakra v príklade, ktorý som použil, volala o pomoc. Nečistá stopa bude vyliečená tým, že sa prejaví vo sne, čím sa vyčerpá.

Keď však nebude snívajúci človek počas tohto sna bdelo vedomý, zareguje na sen v súlade s tým, čo mu nadiktujú obvyklé karmické sklony a zasejú ďaľšie karmické semená. Môžeme si to vysvetliť na príklade počítača. Čakry sa podobajú rôznym súborom. Kliknime na adresár “prána a myseľ” a potom otvorme súbor “srdcová čakra”. Informácie, ktoré tento súbor obsahuje – karmické stopy súvisiace so srdcovou čakrou – sa zjavia na obrazovke bdelého vedomia. Akoby sa sen prejavoval takto. Môže sa tiež stať, že situácia vo sne vyvolá ďaľšiu reakciu, ktorá svoju energiou prebudí nejakú ďaľšiu emóciu. Sen sa teraz stáva druhotnou príčinou, ktorá umožní, aby sa prejavila ďaľšia karmická stopa. Myseľ teda zostupuje dolu do oblasti pupka a vstupuje do inej oblasti skúsenosti. Charakter sna sa mení.

Už nežiarlite, ale namiesto toho ste sa ocitli na neznámej ulici bez akéhokoľvek značenia, alebo kdesi, kde je hlboká tma. Ste stratení. Pokúšate sa vykročiť, ale neviete kade. Ste v ríší zvierat, oblasti, ktorá je zo všetkých najviac spojená s nevedomosťou. Takto sa v podstate tvorí obsah snov. Myseľ a prána sú priťahované k rôznym čakrám v tele. Karmickými stopami aktivované zážitky z rôznych skúsenostých oblastí v mysli vznikajú ako zodpovedajúci druh a obsah sna. Môžeme využiť túto vedomosť a začať sa dívať na svoje sny ináč, všímať si, aká emócia a aká ríša so snom súvisí. Tiež nám môže pomôcť, keď si uvedomíme, že každý sen nám dáva príležitosť na to, aby sme sa liečili a venovali duchovnej praxi.

Naším konečným želaním je však skôr stabilizovať myseľ, než aby bola priťahovaná niektorou z čakier.

Stredný kanál je energetickou základňou skúsenosti rigpy, a cvičenia, ktoré vykonávame v joge sna, sú určené na to, aby sme myseľ a pránu priviedli do stredného kanála. Ak sa to stane, spočívame v čírom bdelom vedomí a sme pevne prítomní v “tu a teraz”. Keď snívame v strednom kanále, znamená to, že naše snívanie je slobodné, bez silných vplyvov negatívnych emócií. Ide o stav vyváženosti, ktorý umožňuje, aby sa prejavili jasné sny súvisiace s poznaním.

Zhrnutie: Ako vznikajú sny

Kým človek dosiahne realizáciu, je jeho pravá podstata zastretá základnou nevedomosťou, ktorá spôsobuje vznik pojmovej mysle. Pojmová myseľ je zajatá vo svojom dualistickom pohľade na svet a rozdeľuje preto celistvú jednotu prežívania do pojmových kategórií, a potom sa k týmto mentálnym projekciám vzťahuje, akoby prirodzene existovali v podobe oddelených bytostí a vecí.

Prvotný dualizmus rozdeľuje skúsenosť na “ja” a “nie ja”, a tým, že sa stotožňujeme len s určitou časťou skúsenosti, s “ja”, rozvíja sa naše
uprednostňovanie jedného pred druhým. Výsledkom toho je vznik odporu a lipnutia, ktoré sa stávajú základom všetkých našich fyzických a mentálnych činov. Tieto činy (sanskrt. karma) zanechávajú v mysli človeka stopy vo forme podmienených
sklonov, ktoré spôsobujú ešte väčšie lipnutie a odpor, čím vznikajú nové karmické stopy, atď. Je to večný kolobeh karmy, ktorý poháňa sám seba.

Počas spánku sa myseľ sťahuje zo zmyslového sveta. Karmické stopy, ktoré na svoj prejav obyčajne potrebujú stimuláciu druhotnými príčinami, majú silu alebo energiu, ktorej hovoríme karmická prána. Ako v prirovnaní o koňovi a jazdcovi, karmická prána “unáša” myseľ do tých energetických centier v tele, ktoré súvisia s oživenou karmickou stopou.

Tak dochádza k tomu, že sa vedomie sústreďuje v určitej čakre.

V tejto hre, v ktorej na seba navzájom pôsobí myseľ, energia a obsah, vedomie ožaruje karmické stopy a je týmito karmickými stopami ovplyvňované spolu s vlastnosťami príslušnej ríše. Karmická prána je energiou sna, jeho životnou
silou, kým myseľ spriada príslušné prejavy karmických stôp (farbu, svetlo, emócie a obrazy) do zmysluplného príbehu, ktorým je sen. Takto vzniká sansárický sen.

Prirovnanie z Materskej tantry

V učení veľkej dokonalosti (dzogčhen) ide vždy o to, či si uvedomujeme alebo neuvedomujeme svoju pravú prirodzenosť, a či chápeme, že to čo prežívame, je odrazom tejto prirodzenosti. Sen je odrazom našej vlastnej mysle. Po zobudení ľahko zistíme, že všetky javy
a objekty vo svete sansáry sú len ilúziou, rovnako ako to vedia buddhovia, potom čo dosiahnu osvietenie.

Aby sme si začali uvedomovať iluzórnu podstatu sna už v spánku, musíme cvičiť.

A cvičiť musíme aj preto, aby sme si uvedomovali iluzórnu podstatu života, keď bdieme. Keď sa nám podarí poodhaliť mechanizmus toho, ako vznikajú sny, môžeme potom aj ľahšie pochopiť, čo znamená “iluzórny” a “prirodzene bezpodstatné”, rovnako ako, a to je dôležité, uplatniť toto pochopenie na svoju vlastnú skúsenosť. Proces, v ktorom vzniká skúsenosť, je rovnaký, či snívame alebo bdieme.

Svet je sen, učiteľ aj učenie sú sen, takisto výsledok našej praxe je sen.

Neexistuje miesto, na ktorom by sa sen pretrhol, kým sa nevyslobodíme do číreho svetla, rigpy. Kým nedôjdeme k tomuto okamihu,
snívame si sami seba aj svoj život – v snoch aj na fyzickej úrovni. Ak nevieme ako zaobchádzať s myšlienkami, znamená to, že nás myšlienky ovládajú. Keď to vieme, potom si myšlienku bdelo uvedomíme a použijeme ju buď na pozitívny účel, t.j. na cnostný čin, alebo ju uvoľníme tým, že ju rozpustíme v prázdnote. Takto pristupujeme k myšlienkam na duchovnej ceste. Rovnako je možné zahrnúť medzi svoje cvičenia aj klam, utrpenie či akúkoľvek inú skúsenosť. Ale aby sme to mohli urobiť, musíme najprv pochopiť, že podstatou všetkého čo vzniká, je prázdnota. Len čo to pochopíme, je každý okamih života slobodný a každá skúsenosť je duchovnou praxou: všetky zvuky sú mantrou, všetky formy sú čistou prázdnotou a všetko utrpenie je učením.

To je význam slov “premeniť na cestu”. Ak si uvedomujeme priamo, že hnev nemá žiadny objektívny základ, ale že je len odrazom mysle, rovnako ako sen, uzol hnevu povolí a ďalej nás už nezväzuje. Keď spoznáme, že to, z čoho máme strach, nie je had, ale len povraz, ktorý sme nesprávne vnímali, pominie všetka sila tohto javu. Pochopenie toho, že všetky javy sú prázdnym svetlom, vedie k zisteniu, že myseľ a skúsenosť sú v jednote. V tibetčine existuje výraz lhündub, ktorý sa prekladá ako “spontánna dokonalosť”. Znamená to, že nejestvuje žiadny tvorca, a že nič nie je vytvárané. Všetko je len také, aké je, spontánne vznikajúce zo základu ako dokonalý prejav prázdnoty a svetla. Krištáľ nežiari, jeho prirodzenou úlohou je len odrážať svetlo.

Zrkadlo si nevyberá tvár, ktorej podobu bude odrážať – prirodzenosťou zrkadla je odrážať všetko.

Keď chápeme, že všetko čo vzniká, nevynímajúc ani naše obvyklé chápanie samých seba, je len projekciou mysle, sme slobodní. Ak omu nerozumieme, je to, akoby sme považovali fatamorgánu za skutočnosť a ozvenu a zvuk, s ktorým nemáme nič spoločné. Pocit oddelenosti je silný a my sa dostávame do pasce iluzórneho dualizmu. V jednom z najdôležitejších textov bönu, ktorým je Materská tantra, nájdeme príklady, prirovnania a metafory nad ktorými sa môžeme zamýšľať a lepšie tak preniknúť do tejto iluzórnej podstaty sna a bdelého života.

Odraz

Sen je projekciou vlastnej mysle. Nelíši sa od nej, rovnako ako sa slnečný lúč nelíši od slnečného svitu na nebi. Pretože si to neuvedomujeme, považujeme sen za skutočnosť, rovnako ako lev, ktorý cerí zuby na odraz vlastnej hlavy na vodnej hladine.

Keď snívame, je nebo našou mysľou, hora je našou mysľou, kvety, čokoláda ktorú jeme, druhí ľudia – to všetko je našou mysľou, na ktorej odraz sa dívame.

Z knihy od Tenzin Wangyal: Tibetská jóga sna a spánku