Zďaleka nie každý je schopný vedome opustiť svoje telo alebo rozšíriť svoj rozum a vitálne, ale mnohí z nás to robia nevedomky v spánku, t.j. keď úbohé “ja” našej frontálnej bytosti nie je natoľko aktívne a zaneprázdnené vonkajšou činnosťou. Všetky tieto “ja” tvoria len časť reality, ktorá je viditeľná prirodzeným okom, ale za nimi sa rozprestierajú nekonečné sféry.  A tak sa musíme snažiť znova nadobudnúť úplnosť všeobecnej reality. Jestvujú tri spôsoby, ako to dosiahnuť (pričom každý zodpovedá aj určitému štádiu rozvoja).

Prvý spôsob, ktorým disponuje každý, je spánok. Druhý, zriedkavejší, je uvedomelá exteriorizácia alebo hlboká meditácia; tretí spôsob, prostredníctvom ktorého sa všetko stáva značne jednoduchšie, predstavuje už vyšší stupeň rozvoja. Ukazuje sa, že je možné všetko vidieť nie v spánku a v meditácii, ale “široko otvorenými očami”, vo víre našej činnosti, tak, ako keby boli pred nami bez výnimky všetky roviny všeobecnej existencie, ktoré sú nám dostupné vďaka jednoduchému premiestneniu nášho vedomia; vidíme ich rovnako, ako vidíme predmety, ak sústredíme náš pohľad najprv na jeden objekt a potom ho prenesieme na iný, vzdialenejší.

Teda spánok je prvý nástroj; môže sa stať uvedomelý, pričom stupeň jeho uvedomenia môže vyrásť až do takej úrovne, že sa stávame uvedomelými natrvalo. Vždy a všade, keď spánok a smrť už nebudú návratom k čisto živočíšnej existencii, nie rozptýlením, rozpadom na prirodzené čiastočky, ale prechodom od jedného spôsobu existencie k druhému. Pretože tá hranica, ktorú sme položili medzi životom a smrťou, medzi spánkom a bdením možno aj zodpovedá vonkajším javom, ale v podstate je nereálna, t.j. je reálna do tej miery, ako národnostné hranice pre fyzickú geografiu, alebo vonkajšie zafarbenie a kontúry predmetu z hľadiska jeho molekulárnej štruktúry.

V skutočnosti niet nijakého rozdelenia, rozdelenie vzniká len v dôsledku nedostatku vedomia; dva svety (alebo, presnejšie, tento svet na jednej strane a bezpočetné množstvo svetov na druhej) zároveň spoluexistuje a preniká jeden do druhého, navzájom sa pretína. Nič iné, len rôzne spôsoby vnímania toho istého javu nás nútia v jednom prípade hovoriť “ja žijem” a v druhom “ja spím”, alebo “som mŕtvy” (za podmienky, že sme natoľko uvedomelí, že si môžeme uvedomiť i toto), rovnako ako môžeme rôznym spôsobom poznať jeden a ten istý objekt v závislosti od úrovne pozorovania, ktoré sme si zvolili – subatómový, atómový, molekulárny alebo čiste vonkajší.

Záhrobné” sa nachádza tu, všade. “

Prikladáme významnú a unikátnu hodnotu rôznym symbolom, ktoré formujú náš vonkajší život len preto, že sa nachádzajú priamo pred našimi očami, ale nemajú cenu ani väčšiu ani menšiu než iné symboly, ktoré tvoria náš extrafyzický život. Atómová realita objektu neanuluje jeho vonkajšiu realitu a neprotirečí jej tým menej, že prvá je oddeliteľná od druhej et vice versa. Sú aj iné symboly, ktoré môžu mať alebo majú takú hodnotu, ako symboly fyzické, ale my to nemôžeme pochopiť.

Navyše nechápeme ani svoje vlastné symboly, ak sme nepochopili všetky ostatné symboly.

Bez znalostí iných úrovní existencie naša znalosť obyčajného ľudského sveta zostáva rovnako neúplná a falošná, akým by bolo štúdium fyzického sveta, keby vylúčilo poznanie molekúl, atómov a elementárnych častíc. Nemožno čokoľvek pochopiť dovtedy, pokým nepochopíme všetko.

Existuje nekonečná “stupnica” reálií, ktoré jestvujú súčasne a navzájom sa pretínajú; k ich vnímaniu spánok otvára prirodzené okno. Naopak, ak odmietneme povrchnú klasifikáciu “život – smrť – spánok” a prejdeme k hlbšej a podstatnejšej klasifikácii, ktorá sa vzťahuje na celý vesmír uvidíme, že celý vesmír odhora dolu (ak vo vesmíre existuje “hore a dolu”) nie je nič iné, ako kontinuita vedomia – sily, alebo ako určuje Šrí Aurobindo, “škála rovín vedomia”, ktoré nasledujú nepretržite jedna za druhou – od čistej hmoty po čistého Ducha, jemné Fyzické, Vitálne, Mentálne, Supramentálne (môžete, ak chcete použiť iné slová, vôbec inú terminológiu, ale fakt zostáva faktom) a všetko, čo sa stane, prebieha práve na týchto rovinách: náš život, náš spánok i naša smrť.

Táto škála obsahuje všetko, nič nie je za jej hranicami a všetko, čo jestvuje nielen že sa nachádza v jej hraniciach, ale spolu existuje tam bez akéhokoľvek rozdelenia. Život, smrť a spánok – to sú rôzne situácie vedomia vnútri tej istej škály.

Keď bdieme, dostávame mentálne alebo vitálne vibrácie, ktoré sa transformujú do určitých symbolov, spôsobov videnia, chápania alebo prežívania. Keď spíme alebo sme “mŕtvi”, dostávame tie isté mentálne, vitálne alebo iné vibrácie, ktoré sa transformujú do iných symbolov, do iných spôsobov videnia, chápania alebo prežívania tej istej reality.

V každom prípade kľúčom k nášmu jestvovaniu tu alebo kdekoľvek je vždy schopnosť ovládať vedomie.

Ak nie sme dostatočne uvedomelí v živote, tak takí zostaneme vždy a všade, smrť bude skutočnou smrťou, spánok bude skutočným zmeravením. Preto našou základnou úlohou je začať si uvedomovať tieto rozličné stupne reality. Keď ukončíme túto prácu, zrušia sa všetky umelé hranice, ktoré rozdeľujú rozličné úrovne našej existencie; budeme prechádzať od života k spánku a smrti bez akýchkoľvek prekážok, zachovávajúc kontinuitu vo vedomí.

Presnejšie, nebude jestvovať ani spánok, ani smrť tak ako ich chápeme my, budú to rôzne spôsoby ponímania Reality, ktoré celkom určite v konečnom dôsledku splynú do integrálneho vedomia, ktoré bude vnímať všetko súčasne, takže naša evolúcia je ešte ďaleko od dovŕšenia.

Smrť – to nie je odmietanie Života, ale proces Života.

Fyzický život v tomto fyzickom tele nadobúda zvláštny význam medzi všetkými úrovňami nášho jestvovania, pretože práve tu sa môžeme stať uvedomelými -je to miesto, kde sa uskutočňuje práca – hovorí Matka; tu, v tele sa stretávajú všetky roviny bytia. Je to miesto, kde sa uskutočňuje práca, pretože telo je východiskovým bodom našej evolúcie. Alebo skoro východiskovým. Práve prostredníctvom tohto tela pomaly, po mnohých životoch, ktoré sa navzájom od seba nelíšia, “ja” nadobúda individualitu, vstupuje do kontaktu so stále vyššími rovinami a každou rovinou dosahuje širšie vedomie. Preto existuje práve toľko rôznych druhov smrtí a spánku koľko je životov, lebo oni sú medzi sebou zhodné.

Všetko závisí od stupňa nášho evolučného vývinu.

Ako aj v živote, vibrácie sú tu nekonečné – od úplného idiotizmu po dokonale prebudené a individualizované vedomie. Teda nemôžu existovať všeobecné pravidlá, týkajúce sa smrti a spánku, pretože tam je možné všetko presne tak, ako aj tu.

Centrá vedomia

Maximálne, čo môžeme urobiť, je ukázať niekoľko základných smerov (aby sme ich mohli skúmať). My pozostávame, ako sme už hovorili, z niekoľkých centier vedomia, ktoré sú rozložené v tele od temena hlavy nižšie. Každé z týchto centier sa podobá na rádioprijímač, ktorý je naladený na svoj vlnový rozsah a spojený s rozličnými rovinami vedomia.

Z týchto rovín vedomia neustále dostávame, bez toho, že by sme si to uvedomovali, všetky druhy vibrácií – vibrácie jemné fyzické, vitálne alebo mentálne, vysoké alebo nízke, ktoré určujú náš spôsob myslenia, cítenia, žitia.

Pritom individuálne vedomie pôsobí ako filter: v súlade so sociálnym prostredím, tradíciami, výchovou, vzdelaním atď, prijíma jedny vibrácie a druhé odmieta. Všeobecné pravidlo spočíva v tom, že v čase spánku alebo v momente smrti ideme, vedení akousi príťažlivosťou, akousi spriaznenosťou na tie miesta alebo roviny (vedomia), s ktorými sme už nadviazali kontakty. Ale to je elementárne štádium, kedy vedomie ešte skutočne nemá individualitu. Z hľadiska mentálneho rozvoja môže byť veľmi rafinované, rozvinuté a presné, ale stále myslí, cíti a žije viac — menej tak, ako vedomie každého iného, aj menej vyvinutého indivídua.

Takéto vedomie, to je len dočasný konglomerát a dĺžka jeho jestvovania je určovaná telom, okolo ktorého sa otáča. Keď toto centrum – telo – zomiera, všetko sa rozpadne na drobné vitálne, mentálne a iné fragmenty, z ktorých každý sa vracia do svojej sféry, pretože nemajú centrum, ktoré by ich spájalo. Keď toto centrum spí, všetko sa nachádza v etape spánku, pretože mentálne a vitálne elementy nefyzickej povahy existujú iba v bezprostrednom zväzku so životom a slúžia mu.

V tomto prvotnom štádiu, keď telo upadá do stavu spánku, vedomie sklzne späť do podvedomia . Inými slovami, vedomie sa vracia k svojej evolučnej minulosti, ktorá ho môže naplniť najrôznejšími neusporiadanými predstavami, vytvorenými prostredníctvom náhodných spojení množstva fragmentov, spomienok a dojmov, ak vedomie nepokračuje náväzne vo svojej činnosti, začatej v bdelom stave. Preto sa vedomie hrúži ešte hlbšie do svojej rastlinnej alebo larvovej minulosti (úroveň vedomia zodpovedá súčasným rastlinám a zvieratám) a to je už jeho skutočný spánok. Indivíduum musí prejsť mnohými štádiami skôr, ako bude sformované skutočné centrum psychické a jeho vedomie – sila – čo dodá celej tejto meniacej sa zmesi určitú homogénnosť a celistvosť.

Od chvíle, kedy telo prestane byť základným centrom a vnútorný život sa stane závislým od fyzických okolností a fyzického života hlavne keď sa praktizuje joga, ktorá predstavuje proces urýchlenej evolúcie- život sa skutočne zmení tak, ako smrť v spánok; to je začiatok jestvovania, prvé, čo hľadajúci spozoruje, je zvláštna povaha niektorých snov, ako keby viditeľným vonkajším zmenám predchádzali menšie zmeny vnútorné, ktoré pociťujeme v našich snoch. Od živočíšneho spánku prechádzame k spánku — zážitku, od rozkladu smrti, k smrti, ktorá žije. Miznú všetky rozdelenia, ktoré drobili náš integrálny život. Miesto toho, aby sme sa podrobili nezriadenému rozpadu, keďže nejestvuje centrum, nachádzame Pána a zachytávame niť vedomia-sily, ktorá spája všetky roviny všeobecnej reality.

Z knihy:  Putovanie vedomia

Reklamy