Mám v dome zrejme duchov. Zatiaľ mi neškodia, len dávajú o sebe vedieť.  Praskanie trámov v streche som najskorej brala ako niečo samozrejmé. Sú z dreva a drevo pracuje, lenže to praskanie začalo byť čudnejšie. Začali praskať, teda len zvukovo aj okna, lampy, budík, dokonca aj plastová podložka , na ktorej mám sviečku a morské kamene. Taká podložka vydáva zvuky len ak ju chcete zlomiť a lampa môže pukať ak svieti. No nevadí, ale najlepšie na tom je , že reagovali aj na moje myšlienky.  Spýtala som sa ich ak ma počujú nech niečím puknú a ozvali sa dvakrát po sebe. Vravela som o tom kamoške a ona povedala , že to nie je len tak. Zrejme tam mám nejakých duchov a takto mi to dávajú najavo, lebo zaregistrovali, že ich vnímam. Vraj ublížiť mi nechcú, inak by to už dávno urobili. Občas im mám zapáliť sviečku a pozdraviť ich. Dva týždne dozadu  som si ľahla do postele a počula som divné praskanie v šatníku. Trámy to neboli, ale niečo plastové, dodnes neviem čo. Myš by šuchotala a zanechala za sebou pachové a aj viditeľné stopy. Prišla som do šatníku a pozrela na všetky strany a nič som nezbadala. Potom som zaľahla do postele a v tom si uvedomila, že som si nenatiahla budík do práce, čo robím vždy automaticky pred spaním. Potom mi docvklo, že to bolo upozornenie od nich. Viac sa to praskanie neopakovalo a bol kľud.

Včera večer som bola veľmi unavená a okrem toho som zistila cestou domov, že mám blok v krčne chrbtici, ktorý sa preniesol aj na ľavú stranu, takže som mala problém s točením hlavy do ľava. Išla som si ľahnúť do postele  s tým, že určite hneď zaspím. Ozvalo sa puknutie v strope. Tak som im popriala dobrú noc a nevšímala si viac toho. Praskanie neprestávalo a bolo tak časté, že som ich už musela okríknuť, aby šli spať a nechali aj mňa konečne zaspať. Za chvíľu sa mi sníval sen. Ležala som v posteli a cítila prítomnosť duchov. Točila som sa a prikrývala si tvár. Potom mi jeden začal sťahovať od nôh perinu, chcela som vyskočiť z postele a utekať dolu za manželom, ktorý ešte pozeral telku, ale niečo ma držalo a ja som nemohla zliezť z postele. Podarilo s mi nohami dostať na zem a začala som nimi kopať do steny. Chcela som zakričať, ale nepočula som svoj hlas, až neskorej som vzdávala čudný zvuk ako ôaaaôôaaaôôaa no nedá sa to ani napísať. Napadlo mi, že mám budík na stolíku, tak som ho vzala a začala ním búchať do steny. Potom som sa zobudila. Rozmýšľala som nad tým snom, lebo som bola vyplašená.

„Čo to bol za sen ?“  spýtala som sa samej seba. V tom som sa začala rezonovať a cítila som, akoby moje telo niečo pridržiavalo a chcelo, aby som astrálne vycestovala. Bol to úplne taký pocit. „Čo to má znamenať?…Čo si zač?“ vyhŕklo zo mňa. A v tom praskol kryt na budíku, tak ako keď dávate nové baterky a zatvárte spodný kryt.  Napadol ma duch času, ale boh vie či taký nejaký existuje???

Dlho som nad tým rozmýšľala, lebo pukanie neprestávalo a ten pocit brnenia, ktorý vo mne niekto vyvolal mi nedal zaspať. Napokon som zaspala a sníval sa mi normálny sen.

Rozmýšľala som nad tým snom a zistila som, že to bola projekcia môjho podvedomia, duchovia sú a aj budú , ale ja si mám na nich dávať pozor! Ale to rezonovanie??? Moje astrálne telo by ich videlo, ale určite takáto prvá cesta by sa nikomu nepáčila.😕